Pozornosť sveta sa dnes sústreďuje na Afganistan a tamojšie vojenské akcie USA. Popri vojne proti vodcom teroristov a im naklonenému režimu však pokračuje aj boj na diplomatickom fronte. Tzv. globálna protiteroristická koalícia bola bezprostredne po atentátoch v USA jednotnou odpoveďou sveta na terorizmus. Neskôr sa v rámci nej spečatili spojenectvá kľúčové z hľadiska vojenskej operácie v Afganistane. V tejto chvíli sa však sotva dá predpovedať, či z nej môže vzísť stabilný model vzťahov po skončení vojny - a či vôbec boje v Afganistane prežijú.

Spiace konflikty vnútri koalície

Najväčším problémom je práve jej širokosť. Na stranu USA sa postavili štáty, ktoré majú problémy navzájom medzi sebou - ako India a Pakistan, či Izrael, alebo Palestínčania. Washington sa teraz snaží tieto konflikty zmraziť, riešiť sa budú neskôr. Aj tých najvernejších spojencov brzdí zložitá vnútorná situácia (Saudská Arábia) a niektorí v pozadí bezvýhradného spojenectva s USA rozvíjajú vlastné politické kalkulácie, ktoré môžu byť zdrojom nových konfliktov (Kašmír a Sudán).

Na začiatku formovania spojenectiev boli USA ochotné platiť. Pakistanu a Sudánu zrušili embargo, obchodné výhody získala Čína a Turecko - inde stačila politická podpora ako v prípade Palestínčanov, ktorí sa dlho snažia obrátiť priazeň verejnej mienky Západu vo svoj prospech. Treba však myslieť ďalej.

Chýbajúce odpovede

Na Blízky východ USA vstúpili až po 11. septembri - ich cieľom je teraz aspoň prímerie. Minister zahraničných vecí USA James Baker po vojne v Perzskom zálive pochopil, že sa treba zamerať na izraelsko-arabský problém - výsledkom bola konferencia v Madride. Teraz sa žiada niečo podobné - ale mierový plán s rovnakým obsahom ako v Madride už nestačí.

Voči Iraku je akýkoľvek prístup zlý. Zlé je, keď ostane všetko po starom a USA budú využívať embargo na brzdenie radikálneho Saddámovho režimu. Ešte horšie by bolo, keby sa USA pokúsili o riešenie chirurgickým rezom - stratili by všetkých arabských spojencov. Proti je aj najbližší spojenec Veľká Británia.

Pre Pakistan sa zrejme všetko neskončí vojnou v Afganistane - boj môže pokračovať na jeho území, keď sa americká operácia skončí. Môžu za to žiadať toleranciu rozpínavosti v Kašmíre, prípadne nátlak na ďalšieho spojenca USA Indiu.

Energetická politika určuje vzťahy

Premyslieť treba aj vzťahy so Saudskou Arábiou. Rijád dosiaľ dával časť ropného bohatstva Talibanu a islamským skupinám (podľa FBI najviac páchateľov atentátov na USA je z tejto krajiny). USA sú závislé od svojho najväčšieho dodávateľa ropy a garanta stabilných cien tejto suroviny. Prvú zmenu politiky USA signalizuje, že prezident George Bush nedávno požiadal Kongres o prehodnotenie energetickej politiky, ktorá by sa mala viac zamerať na domáce zdroje a zbaviť sa tak závislosti od arabskej ropy.

Dvojaká politika Rijádu bolo zárukou akejsi stability. Čiastočne to platí aj teraz. Rijád sľúbil pomoc - ale dosiaľ nezmrazil žiaden bankový účet ani neodovzdal zoznamy cestujúcich leteckých spoločností, ktoré by mohli obsahovať mená páchateľov. Tento diplomatický vzorec nezapadá do čiernobielej logiky vojny proti terorizmu. Dvaja americkí senátori John McCain a Joseph Lieberman už naznačili, že USA by mali byť prísnejšie voči Rijádu. V Saudskej Arábii sa môže stať to, čo v Iráne v roku 1979: že proamerickú vládu zosadí islamská opozícia - a to je zrejme hlavným cieľom teroristu bin Ládina.