Päťkrát nasledoval rovnaký scenár – učitelia i žiaci museli budovu opustiť a polícia ju niekoľko hodín prehľadávala. „Prvý raz sme to brali ako vtip, privítali sme príležitosť ísť namiesto vyučovania na kávu. Potom to už prestalo byť zábavné. Pravidelne v stredu nám prepadli lístky na obed, nedalo sa dostať do knižnice, zavreli študovne. Nakoniec, keď sme zase počuli, že máme vypratať školu, boli sme všetci rozčúlení,“ spomína študentka Beáta. Z pedagogickej pschológie si dnes pamätá len tvár učiteľky, ako im x-tý raz oznamuje bombový poplach. Z plánovaných 12 seminárov sa totiž päť nekonalo.

Telefonické vyhrážky bombou poznačili v tom roku celý semester právnickej a filozofickej fakulty. Budova na Šafárikovom námestí bola prehľadávaná päťkrát, susedná budova na Gondovej ulici dvakrát. Odkladali sa prijímačky, imatrikulácie, jedenkrát dokonca promócie.

„Vždy sme museli zavolať políciu, vždy sme podávali trestné oznámenie. Aj keď po toľkých planých poplachoch sme si už boli takmer istí, že sa zase nič nenájde, nebolo možné riskovať. Zodpovedám za prevádzku budov,“ hovorí kvestorka univerzity Zora Dobríková. Univerzita nemala také vyspelé technické zariadenie, ktoré by dokázalo nahrať hlas anonymu a určiť, odkiaľ volá. „Snažili sme sa to potom riešiť tak, že sme v čase promócií vypínali telefónnu ústredňu,“ hovorí Dobríková.

Každé zo siedmich prerušení prevádzky a výučby a následné prehľadanie budovy vyčíslila škola na niekoľko desiatok tisíc korún. Páchateľa, ktorý sa hlásil mladým mužským hlasom, dodnes polícia nevypátrala.

(mar)