
Leszek Miller, ktorý bol činiteľom komunistického režimu, je dnes predsedom poľskej vlády. Jeho Zväz demokratickej ľavice v spojení s Úniou práce vyhral septembrové parlamentné voľby a vytvoril koalíciu s centristickou Poľskou ľudovou stranou. FOTO - TASR/EPA
„Inak, úprimnú sústrasť k vašim voľbám. My, Slováci dobre chápeme, čo sa u vás stalo. Veď u nás v budúcom roku hrozí vlastne rovnaká pohroma, nám dôverne známa.“
Takto sa zhruba končil prvý e-mail, ktorý som deň po vyhlásení výsledkov volieb v Poľsku dostal od jedného zo svojich slovenských priateľov. Krátko nato podobné tóny zazneli v mojich telefonických rozhovoroch so Slovákmi a Čechmi, smutnými z toho, že Poliaci odpísali strany bývalej Solidarity, i z toho, že masovo podporili stranu bývalých komunistov. Ich záver bol väčšinou podobný: úspech poľských postkomunistov znamená to isté, čo Slovákom „hrozí v budúcom roku“. Čiže Mečiar.
Zarazilo ma to porovnanie a bavil som sa o ňom s každým možným známym. Napokon som prišiel na to, že i keď málokto je zo situácie nadšený, nikto (možno okrem extrémnej pravice) neveští katastrofu - to skôr podľa výsledkov ekonomiky, nie volieb. Poľská situácia po voľbách sa totiž nedá porovnať s ničím, čo sa dosiaľ udialo na Slovensku alebo v Čechách. V Poľsku je dosť politických zoskupení, ktoré akoby HZDS z oka vypadli. Pre ne však volič rezervoval útulné, ale nie príliš významné miestečká na okraji - tu je nutné podotknúť, že v nedávnej minulosti nemali nárok ani na tie nevýznamné okraje.
Poľský Zväz demokratickej ľavice (SLD) - napriek sebe vlastnému klientelizmu, populizmu a (veľmi chabým) proruským postojom - je v porovnaní s HZDS strana jednak civilizovaná, jednak otvorená kultivácii. Od roku 1989 je história SLD, pokračovateľky bývalej štátostrany, históriou zápasu o získanie legitimity. Za posledných 12 rokov sa táto strana vlastne sústreďuje na neúnavné dokazovanie, že za totality to predsa len nebolo celkom nanič (všetci mali prácu, priemyselná výroba rástla a hlavne komunizmus bol v Poľsku neporovnateľne liberálnejší než napríklad v NDR), a že nie je pravda, čo o nás tvrdia „oni“.
„Oni“ znamená pravica s postsolidaritným pôvodom. Tá sa tak isto neúnavne snaží presvedčiť voličov, že postkomunisti sú vlastne komunisti a len čo prídu k moci, začne sa znárodnenie, prenasledovanie opozície a cirkvi a krajina skončí v náručí Moskvy. Tie obvinenia sa opakujú i napriek tomu, že SLD už vládla v rokoch 1993-1997 a žiadne sa nepotvrdili. SLD dokázala, že zhruba zapadá do všeobecného stredoeurópskeho demokratického priemeru, dokonca i s príznačným nedostatkom skúseností či sklonom ku korupcii, ale aj pre náš región typickým úprimným, reformátorským elánom.
Spomínané radikálne útoky pravice spôsobujú, že na to, aby protivníkom vyrazili argumenty z rúk, stačí postkomunistom nerobiť nepredstaviteľné blbosti. Kto si totiž vie predstaviť v dnešnom Poľsku hoci prenasledovanie opozície alebo otvorene protizápadnú vládu?
A teraz späť k mečiarovcom - aspoň dúfajme, že už zanedlho podobnú zbraň, ako poľskí postkomunisti, budú mať i oni.
Autor: TOMASZ MACKOWIAK pre SME(Autor je bývalý stredoeurópsky spravodajca poľského denníka Gazeta Wyborcza)