Určite nejde o „biologický teror“. Celé týždne sme už presýtení publicitou o „antraxových útokoch“ po celých Spojených štátoch (z ktorých veľká väčšina sú v skutočnosti útoky mastencom v prášku, kypriacim práškom a kokaínom). Umrel jediný človek, ale väčšina zo zvyšných 275 miliónov Američanov, ak uveríte mediálnym správam, sa zmenila na ustrašencov so sklonmi k panike.
Možno je to tak preto, že ich znalosť štatistiky je horšia ako u priemerného horala z Novej Guiney, takže nepatrné riziko, že sa nakazia antraxom, ich desí oveľa viac než omnoho reálnejšie nebezpečenstvo, aké predstavuje jazda autom alebo zbraň ich suseda. Dokonca aj Kanaďania (ktorí doposiaľ nemali jediný prípad antraxu) začali vybiehať z budov pri každom spadnutí klobúka. Túto „epidémiu“ istý kanadský novinár nazval „panickou závisťou“.
Takže ak „bioterorizmus“ nie je tým najhorším, čo sa môže stať, čo je to? Možno jadrový terorizmus?
Čas, keď sa kradli jadrové zbrane, je už minulosťou, prevažne vďaka desať rokov trvajúcemu úsiliu (subvencovanému Kongresom USA) vypátrať a zneškodniť každú jadrovú zbraň, ktorá patrila bývalému Sovietskemu zväzu. Teroristi typu Al-Kaídy nemôžu sami vyrábať jadrové zbrane, lebo im chýba špecializovaný vedecký personál a komplikované zariadenie, aké si to vyžaduje. Najvážnejšie, čo sa im môže podariť, vzhľadom na prístup k množstvu štiepneho materiálu, je subnukleárny výbuch, ktorý rozptýli rádioaktívny materiál v okruhu zhruba jedného kilometra.
Aj to je veľmi nepravdepodobné, ale na chvíľu si predstavme, že by sa teroristom dostala do rúk skutočná jadrová zbraň, prepašovali by ju do niektorého veľkého mesta na Západe a použili by ju. (Len tak ďalej, pchajte peniaze dolu krkom protiraketovej obrane. Nikomu z vašich skutočných nepriateľov to neprekáža.) Bola by to katastrofa, popri ktorej by bledli aj útoky z 11. septembra, alebo čokoľvek iné, čo zažili obyvatelia industriálneho štátu za posledné polstoročie.
Pri takomto útoku by umreli státisíce ľudí, možno dokonca pol milióna. Stalo by sa to však len raz, a potom by bolo po všetkom. Keby sa to malo odohrať v USA, strata by sa rovnala štvor- či päťmesačnému prírastku obyvateľstva - a pre všetkých ostatných by život pokračoval zhruba ako predtým.
Tieto kalkulácie a porovnania vám môžu pripadať trochu bezcitné alebo dokonca morbídne, ale majú svoju príčinu. Ide o to, že celkom najhorší útok, aký by teroristi mohli v podstate rozpútať, by nespôsobil viac obetí, než ktorýkoľvek jediný mesiac druhej svetovej vojny. A nestál by toľko životov, čo úvodných päť minút tretej svetovej vojny.
Cit pre mieru je v takýchto obdobiach užitočný. Predstavte si, aké by to bolo, keby sa súčasné vojenské operácie v Perzskom zálive konali len pred niekoľkými desiatkami rokov, keď bol svet ešte rozdelený na dva súperiace bloky, vystrkujúce na seba jadrové zbrane. Keby americké lietadlá bombardovali terče na dostrel od starej hranice ZSSR, zrejme by sme sa ocitli v hlbokej kríze, nebezpečnej rovnako ako kubánska raketová kríza v roku 1962. Jeden nesprávny krok a mohli by umrieť stámilióny.
Zanechali sme za sebou dlhé obdobie smrteľnej hrozby, keď boli veľmoci ustavične pripravené rozpútať vzájomnú vojnu a vyhodiť do vzduchu polovicu sveta. Teraz žijeme v ére takej bezpečnej, že najhoršou hrozbou je terorizmus. A je prakticky nemožné predstaviť si scenár, v ktorom by sa veľmoci mohli vrátiť k takejto konfrontácii. Len veľmi málo ľudí zrejme chápe, aká prevratná je to zmena, alebo aké šťastie máme.
Vlastne sa dá povedať, že keby bol historický nevďak zločinom, celé roztrasené triedy na Západe by si odpykávali doživotné tresty tvrdou prácou.
Autor: Londýn pre SME(Autor je historik a publicista)
