V úvode reprezentačnej publikácie k desiatemu výročiu bratislavského Divadla a.ha. sa jeho režisér a umelecký šéf Štefan Korenči poďakoval okrem tých, ktorí to právom očakávali (sponzori, diváci, spolupracovníci), aj „v neposlednom rade divadelníkom, ktorí zatiaľ s nami nespolupracovali, ale vytvárali konkurenčné prostredie, také dôležité pre každého, a aj preto, že sa nezaoberali kradnutím, politikou alebo iným ubližovaním“.

S plným vedomím toho, čo prináša každé vytrhávanie z kontextu, nedá sa nepristaviť pri slovku zatiaľ. Redukovať jeho použitie na pokus o iróniu či vábenie tých, ktorí to zatiaľ v „aháčku“ neskúsili, by bolo jeho najnešťastnejšou interpretáciou (hoci vtipný podtón iste nebol náhodný), išlo skôr o opak - efekt tejto dômyselnej formulácie zvýraznil množstvo osobností, čo prišli do pracovného kontaktu s divadlom. Marián Geišberg, Ján Kroner, Peter Šimun, Szidi Tóbiás, Martin Horňák, Zuzana Kronerová, Peter Kočiš, Juraj Nvota, Jozef Gombár, Ľudovít Moravčík a desiatky ďalších unisono vravia, že sa v ňom, hoci „len“ a.ha., teda ako hostia, cítia úplne ako doma. Pohoda všetkých tvorcov, odvíjajúca sa od dvoch kľúčových osobností tohto divadla Štefana Korenčiho a dramaturgičky Viki Janouškovej, patrí určite k základným podmienkam úspechu u divákov i kritikov.

A je príznačné, že práve oni dvaja si na piatkovom koncerte spievajúcich hercov, spojenom s krstom spomínanej publikácie, aj napriek častému skloňovaniu svojich mien odpustili zaslúžené sústredenie najväčšieho odrazu slávnostného lesku na seba a radšej si v tichu zákulisia vychutnávali radosť z desaťročnej práce. Z uskutočnenia idey neštátneho komorného divadla, ktoré je voľným združením profesionálnych umelcov, z doterajších devätnástich premiér i z ostatných aktivít, akými sú výstavy, koncerty, literárne a diskusné večery či rozhlasové kaviarne.

Jubileum, ktorého oslavy pokračovali v sobotu vystúpením Teatra Korez z Katovíc, včera inscenáciou Steinbeckovej Krvi a dnes sa skončia ďalším domácim predstavením - Canevovou fraškou o hercoch, bohoch a katoch Druhá smrť Jany z Arcu, je vlastne trojitým sviatkom. V magický dátum 18. októbra 1991 totiž nielen vzniklo Divadlo a.ha., ale v ten istý deň, bez tušenej budúcej súvislosti, úplne inde, na Školskej ulici v Miestnom kultúrnom centre otvorili divadelnú sálu, aby o päť rokov neskôr, opäť 18. októbra, sa osudy týchto subjektov spojili.

V dnes už pokrstenej knihe sa píše, že aj ten posledný dátum bol len zhodou náhod. Možno o tom niektorí čitatelia zapochybujú, možno to bol zámer, no dá sa to vyčítať ľuďom, ktorí nielen robia také výborné divadlo, ale ešte sa vám aj takto prihovoria?: „Divadlo a.ha. si vás ctí, aj keby ste nezobrali túto knihu do rúk, ale tým, že ste to urobili, to aj viete.“