Dramaturgia prvých dvoch večerov Bratislavských jazzových dní bola tradične neortodoxná, i keď ctitelia tradičnejšie a konzervatívnejšie poňatého džezu boli asi spokojnejší ako priaznivci, povedzme, elektrického fusion.
Ak by sme mali veľmi stručne charakterizovať pocity z týchto večerov, bolo by to takto: Mainstream, sklamanie, vrcholný zážitok. Ale poďme po poriadku.
Vydýchaný vzduch bez výbojov
Trubkár Juraj Bartoš s altsaxofonistom Radom Tariškom, ktorý sa stal výnimočným zjavom slovenského džezu, siahli po be-bopovom odkaze a bravúrne zahrali niekoľko klasických tém. Po strhujúcom úvode nastúpil so svojím triom veterán Bratislavských jazzových dní, český klavirista Emil Viklický. Najkrajšie a najzaujímavejšie boli nepochybne jeho úpravy moravských ľudových piesní, ktoré dokázal uchopiť po svojom, bez folklorizovania, moderne a veľmi sugestívne. Toto bol prvý, možno trochu nečakaný vrchol festivalu.
Členovia kapely bubeníka Bobbyho Previta pochádzajú z podhubia newyorskej avantgardy, viacerí (Previte, klavirista Wayne Horvitz, trombonista Curtis Fowlkes) hrali vo formáciách Johna Zorna a Billa Frisella, basgitarista Steve Swallow je renomovaná osobnosť svetového džezu a pravidelný víťaz prestížnych ankiet vo svojom odbore. Jeho najznámejšie angažmány boli v skupine Carly Bleyovej a s Garym Burtonom. Saxofonista Marty Ehrlich je tiež rešpektovaný progresivista. Vystúpenie bolo dôkazom, že avantgarda môže byť strhujúca, komunikatívna, plná espritu. Svoje sofistikované veci hrali všetci v pohode, s nadhľadom a bez intelektuálnych kŕčov.
Trio The Tweeters sľubovalo veľa: Gitarista Dominic Miller je dlhoročným súpútnikom Stinga, bubeník Manu Katché hral s Petrom Gabrielom, Pino Palladino je jeden z najzamestnanejších basgitaristov v brandži.
Ukázalo sa však, že keď sa dajú dokopy ľudia, ktorí sú výborní sidemani, nemusí z toho ešte vzniknúť dobrá kapela: To, čo sme počuli, bol akýsi mdlý podklad, ale sólistu akosi zabudli zobrať do kapely. Skupina mala jednotvárny zvuk (spôsobený aj výlučným použitím akustickej gitary s nylonovými strunami), komunikácia bola na úrovni sprievodnej kapely rutinovaných profesionálov. Vydýchaný vzduch v sále sa ani na chvíľu nenaplnil elektrickými výbojmi, prinášajúcimi eufóriu a osviežujúci ozón.
Kvalitná konzerva
Úvod sobotného večera patril slovenskej skupine El Gaucho. Ambiciózne trio, v ktorom hrajú dvaja synovia známych osobností (Peter Lipa ml.- klávesy, Ján Lehotský ml. - basgitara) a bubeník Miroslav Hank hrá hudbu postavenú na individuálnych sólistických výkonoch.
Poľský saxofonista Tomasz Szukalský je renomovaná osobnosť európskeho džezu. V skupine Reinkarnasja má mladých, vzdelaných hudobníkov, ktorí hrajú pekne, kultivovane a s patričnou dávkou dobre odmeranej energie pre kultivovaných ctiteľov akustického džezu. Diskutabilný sa zdal spevák Grzegorz Karnas, ktorý neprirodzeným prejavom miestami vyvolával otázku, či to je vážne prežívanie, alebo akýsi druh džezovej estrády. Úprimne povedané, kapela sa veľmi páčila. Bez neho.
Americký saxofonista Scott Hamilton hrá mainstream pre staromilcov. Pokiaľ patríte k tým, pre ktorých bol be-bop začiatkom konca toho pravého džezu, jeho kapela by vás určite zaujala. K vystúpeniu niet čo dodať - dokonalá a kvalitná konzerva s dlhou trvanlivosťou.
Od vystúpenia organistu Joey DeFrancesca sa čakalo veľa, pretože mnohým už bytostne chýbal pocit, že všetky emócie zostali v sále. Všetci dostali ešte viac, strhla sa smršť: fenomenálny hráč na hammond (spoluhráč Milesa Davisa a Johna McLaughlina), ale aj fantastický trubkár a znamenitý spevák zahral v triu s dvoma maximalistickými hráčmi - bubeníkom Byronom Landhamom a gitaristom Paulom Bollenbackom. Všetci boli na jednej lodi, ktorá spolu s nami stúpala do výšky s akceleráciou raketoplánu. Problémy tradícia verzus moderna, extrémna virtuozita verzus výpoveď prestali mať význam. Pokojne sme mohli prepnúť na čisté prežívanie. Toto vystúpenie patrilo medzi vrcholy dvadsaťsedemročnej histórie festivalu.
Autor: MARIÁN JASLOVSKÝ(Autor je zástupca šéfredaktora internetového magazínu www.inzine.sk)
