„Na Slovensku sa ročne predá plastelíny za 2,1 milióna korún. Do škôl z toho ide asi 1,8 milióna, pritom štátne školy majú približne 0,3 milióna. Zostáva asi 1,5 milióna korún. Komplexný producent, akým je Plastelínový svet, potrebuje náklady vo výške asi 1,4 milióna korún. Dnes sme teda na nule, prípadne nie vo výraznom pluse. Tento trh jednoducho nemôže uživiť viac výrobcov plastelíny. Každý ďalší spôsobí efekt prelomeného ľadu na zamrznutej rieke. Ak na ľad dáte troch ľudí, ešte ich udrží, ale môže prasknúť a utopia sa všetci…“
Výrobcovia plastelíny to musia mať naozaj ťažké. Najmä Plastelínový svet, ktorému sa darí tak dobre, že si svojou kvalitou získal väčšinu škôl, ktoré veľmi radi nakupujú túto osvedčenú značku. Stalo sa priam štandardom, že kvalitná škola nakupuje pre svojich žiakov kvalitnú plastelínu. No Plastelínový svet má vážne obavy, robí si starosti aj o školy - svojich zákazníkov. Ak by totiž štát udelil licenciu na výrobu aj ďalšiemu konkurentovi, školy by odrazu nemali u koho nakupovať. Utopili by sa všetci - úspešný Plastelínový svet aj jeho rivali.
Logika katastrofického scenára je viac ako jasná - Plastelínový svet POTREBUJE náklady vo výške asi 1,4 milióna korún. Bez nich by zrejme nedokázal byť taký úspešný, ako je dnes. Možno by musel čo-to zľaviť aj na kvalite plastelíny, veď akú plastelínu by len niekto iný dokázal vyrobiť s nižšími nákladmi…
Absurdné? V prípade plastelíny a jeho najúspešnejšieho výrobcu asi áno. No stačí len málo, aby skok z absurdity do reality bol úplne dokonalý. V citáte z úvodu stačí nahradiť výdavky na plastelínu výdavkami do reklamy na televíznom trhu, štátne školy verejnoprávnou Slovenskou televíziou a Plastelínový svet menom jej neporovnateľne úspešnejšieho súkromného konkurenta. A nemožno zabudnúť ani na to, že reč už nebude o miliónoch, ale miliardách. Autorom takto zmeneného citátu pritom nie je žiadny etatista a socialista presvedčený škodlivosťou konkurencie, ale Pavol Rusko, spolumajiteľ najúspešnejšej slovenskej televízie, považujúci sám seba za klasického liberála.
Trh a trhový mechanizmus nie je neriadená strela, ktorá trestá úspešných. Naopak, ich „údelom“ je priazeň a spokojnosť zákazníkov. Je pritom úplne jedno, či je reč o drevených ceruzkách, holiacich strojčekoch, mobilných operátoroch, alebo o elektronických médiách. Ak sa aj zástupcovia týchto odvetví zhodnú na prospešnosti konkurencie (nie pre nich, ale pre svojich zákazníkov), spravidla popustia z „logiky trhu“, keď je reč o ich firme a ich odvetví. „Tu stále mnohých teší predstava, že konečne Markíza nebude dominantná, že príde niekto, kto jej vplyv zníži. (…) Ak chceme inú alternatívu, pýtam sa akú?“ chce vedieť klasický liberál, ignorujúc to, že odpoveď si dal sám v predchádzajúcej vete.
