FOTO – REUTERS

Odkedy sa minulý týždeň dvaja najvyšší predstavitelia Turecka stretli a ich hádka vyšla na verejnosť, v krajine polmesiaca sa aktuálne ekonomické ukazovatele rozkmitali tak bláznivo, že poprední ekonómovia začali hovoriť o krachu doterajších programov na ozdravenie hospodárstva.

Ekonomické ukazovatele sa zbláznili

Keď premiér Bulent Ecevit v pondelok 19. februára spochybnil protikorupčný boj prezidenta Necdeta Sezera a obvinil ho, že svojím „demagogickým“ protikorupčným ťažením ohrozuje politickú rovnováhu, hlava štátu mu hodila do tváre exemplár ústavy, aby pochopil, čo vlastne znamená zákon. V koalícii je totiž niekoľko ministrov zapletených do úplatkárskych škandálov a Ecevit by sa chcel vyhnúť vládnej kríze. Sezer si však tzv. operáciu čisté ruky predstavuje v zásade inak.

Za týždeň, ktorý odvtedy uplynul, skolabovala turecká burza cenných papierov, zahraničný kapitál sa odlial z krajiny a úrokové sadzby sa vyšplhali do neba. Keď sa vláda vzdala kontroly nad valutovými kurzami, hodnota peňazí cez noc poklesla o tretinu a trojročný inflačný program MMF sa rozplynul ako dym. V Turecku sa dnes platí stomiliónovými bankovkami, hodnota 1 Sk je viac než 150-tisíc lír. Tento pondelok obaja politici už opäť spolu robili svoju rutinnú prácu počas zasadania bezpečnostnej rady a rozišli sa s úsmevom. Po stretnutí síce obaja zoširoka obchádzali odpovede na otázky, ako čeliť rútiacej sa ekonomike, zato oznámili, že Turecko vybuduje centrum kozmického výskumu. I keď to znie ako zlý vtip, situácia sa predsa len začala upokojovať.

Prosperita – iba krátka ilúzia?

Hádka medzi dvoma najvyššími predstaviteľmi štátu obnovila obavy z ďalšej fázy politickej nestability. Veľmi podobne sa totiž začínala väčšina politických kríz a vláda sa v Turecku v rokoch 1991 až 1998 vystriedala deväťkrát. Roztržka prezidenta a premiéra by však takú turbulenciu v ekonomike nespôsobila, keby podmienky na ňu neboli už dávno zrelé. Od minulého roku, keď sa zdalo všetko na správnej ceste, sa v Turecku opäť rozmohli staré problémy. Pred rokom ešte koaličná vláda z roku 1999, nezvyklý hybrid ľavice, centristov a extrémnej pravice, žala úspech za úspechom. Inflácia klesla zo 75 na 35 percent a napätie vo vzťahoch s Gréckom, ktoré viedlo k neúmerným vojenským výdavkom, poľavilo. Kurdské povstanie zhaslo, vláda a justícia začali tvrdý útok proti korupcii. A potom prišla z Bruselu pozvánka do EÚ.

Po úspešnom roku však eufória vyhasla a Turkov ovládol strach, že sa oddávali planým ilúziám.

Známy scenár sa začal, ale koniec má otvorený

V skutočnosti nebolo niečo v poriadku s programom MMF a ani turecké politické strany neboli vo svojom reformnom zápale také odhodlané, ako sa zdalo. Niektoré reformy sa skončili na polceste, iné už na samotnom začiatku. Politické obyčaje ostávali rovnaké – prevládala hašterivosť, spojenectvá zanikali tak rýchlo, ako vznikali. Utíšenie rozkolísanej politickej aj ekonomickej situácie však ešte nechá na seba čakať. Hrozí, že z tureckého nacionalizmu vyrastie protest proti všetkému a všetkým – proti MMF, globalizácii, zahraničným investorom a Európe. A tých, ktorí budú z takejto reakcie ťažiť, je dosť. Napríklad extrémna pravica na čele so Stranou národnej akcie (MHP), druhou najsilnejšou v parlamente, alebo islamská Strana cnosti (FP).

Takýto scenár už Turecko pozná. V roku 1996, keď skrachoval program MMF a padla vláda, sa Turecko uzatvorilo do seba, vypukla hyperinflácia a krajina sa ocitla na prahu ozbrojeného konfliktu s Gréckom.

(kl, reuters, čtk)