Slavoj Žižek (na snímke), svetoznámy slovinský humanitný vedec, píšuci po anglicky, reagoval niekoľko dní po teroristickom útoku proti USA na tragické udalosti textom, ktorý obletel na internete celý svet. Žižek, ktorého vzdelaná verejnosť pozná ako neúprosného kritika postindustriálnej spoločnosti, pričom vychádza z pozícií psychoanalýzy a francúzskej teórie, načrtol svojím článkom množstvo znepokojujúcich skrytých otázok. Otázok, ktoré zostanú otvorené zrejme ešte dlhý čas – bez ohľadu na ďalší priebeh medzinárodných udalostí.Najextrémnejšia americká paranoidná fantázia hovorí o jednotlivcovi žijúcom v idylickom kalifornskom malomeste v spotrebiteľskom raji – o jednotlivcovi, ktorého sa náhle zmocní podozrenie, že svet, ktorý obýva, je podvod, že je to divadlo, ktoré mu hrajú, aby ho presvedčili o tom, že sa pohybuje v reálnom prostredí, zatiaľ čo všetci ľudia dookola účinkujú v gigantickej šou ako pôsobiví herci a štatisti.
Jedným z posledných príkladov je film Petra Weira The Truman Show (1998) s Jimom Carreyom, ktorý tu hrá malého mestského úradníka. Ten postupne zisťuje, že je hrdinom dvadsaťštyrihodinovej televíznej relácie: jeho rodné mesto je skonštruované ako gigantický komplex ateliérov s kamerami, a tie ho neustále sledujú.
Spomedzi predchodcov tohto filmu stojí za zmienku Time Out of Joint, ktorý roku 1959 nakrútil Philip Dick a odohráva sa koncom 50. rokov. Hrdina, ktorý vedie skromný každodenný život v idylickom kalifornskom malomeste, prichádza postupne na to, že celé mesto je len akousi kulisou. Jej účelom je, aby ho uspokojovala.
Skúsenosť, ktorú zdôrazňujú filmy Time Out of Joint a The Truman Show, tkvie v tom, že neskorý kapitalistický konzumný kalifornský raj je vo svojej hyperreálnosti nereálny, chýba mu substancia a je zbavený materiálnej zotrvačnosti.
Nielen hollywoodske scény sú ako zdanie reálneho života zbavené váhy a zotrvačnosti hmotného sveta – v neskorej konzumnej spoločnosti získava akosi aj samotný „reálny spoločenský svet“ podoby inscenovaného podvodu, v ktorom sa naši susedia správajú v „reálnom“ svete ako divadelní herci a štatisti…
Opäť zdôrazňujem, že najextrémnejšia pravda o utilitárnom kapitalistickom, odduchovnenom univerze je dematerializácia samotného „reálneho života“, jeho prevrátenie na spektakulárnu šou.
Christopher Isherwood vyjadril túto nereálnosť každodenného amerického života na príklade motelovej izby: „Americké motely sú nereálne! (…) Zámerne sú vytvorené tak, aby boli nereálne. (…) Európania nás nenávidia, pretože sme sa stiahli do vnútra svojich reklám ako eremiti, ktorí odchádzajú rozjímať do jaskýň.“
Doslovne sa tu uskutočňuje predstava takzvanej „sféry“, s ktorou prišiel nemecký filozof Peter Sloterdijk – ozrutnej kovovej sféry, uschovávajúcej a izolujúcej celé mesto. Seriály science-fiction ako Zardoz alebo Logan‘s Run predpovedali pred mnohými rokmi dnešné postmoderné trampoty tým, že túto fantáziu rozšírili na samotnú komunitu: izolovaná skupina vedúca aseptický život čaká na materiálny úpadok, ktorý má zachvátiť skutočný svet.
Úspešný film Matrix, ktorý nakrútili bratia Wachowski (1999), túto logiku zavŕšil: Materiálna realita, ktorú všetci zažívame a vidíme okolo seba, je virtuálnou skutočnosťou, vytvorenou a koordinovanou obrovským megapočítačom, na ktorý sme všetci napojení. Keď sa hrdina (hrá ho Keanu Reeves) prebudí do „skutočnej reality“, vidí zničenú krajinu, pokrytú spálenými zrúcaninami – to, čo zostalo z Chicaga po globálnej vojne. Morpheus, vodca odporcov, vysloví ironický výrok: „Vitaj v púšti reality.“
Nebolo to čosi podobné ako to, čo sa udialo v New Yorku jedenásteho septembra? Obyvatelia mesta sa ocitli v „púšti reality“ – nám, skorumpovaným Hollywoodom, mohla krajina a zábery na padajúce budovy len pripomínať scény z katastrofických veľkoprodukcií, ktoré vyrážajú dych.
Ak dnes počúvame, že útoky boli nečakaným šokom, že sa udialo čosi nepredstaviteľne „nemožné“, mali by sme si spomenúť na inú výraznú katastrofu zo začiatku dvadsiateho storočia – na Titanic. Aj to bol šok, ale priestor preň bol už vytvorený v ideologickej fantázii, odkedy sa Titanic stal symbolom moci priemyselnej civilizácie devätnásteho storočia.
Neplatí to isté aj pre nedávne útoky? Nielenže nás celý čas médiá bombardovali rozprávaním o teroristickej hrozbe; hrozba bola očividne obsadená libidom – spomeňme si na sériu filmov od Escape from New York po Independence Day. „Nemysliteľné“, čo sa stalo, bolo predmetom fantázie: Amerika dostala svojím spôsobom to, o čom fantazírovala. A to bolo najväčšie prekvapenie.
V tejto chvíli, keď sme účastníkmi brutálnej Reality, akú predstavuje katastrofa, by sme si mali uvedomiť súradnice ideológie a fantázie, ktoré určujú jej vnímanie. Ak zrútenie veží WTC obsahuje nejakú symboliku, potom ňou nebude staromódna predstava „centra finančného kapitalizmu“, ale skôr to, že Dvojičky reprezentovali centrum virtuálneho kapitalizmu, finančných špekulácií bez spojenia s oblasťou reálnej produkcie. Ničivý účinok útokov možno zhodnotiť len na pozadí hranice, ktorá oddeľuje digitalizovaný prvý svet od „púšte reality“ reprezentovanej tretím svetom. Je to istota, že žijeme v uzavretom, umelom univerze, vytvárajúcom predstavu, že nám celý čas akýsi zlovestný agent hrozí úplným zničením.
Nie je azda Usáma bin Ládin, skrývajúci sa za útokmi, reálny kontrapart geniálneho zločinca z väčšiny filmov o Jamesovi Bondovi, zapleteného do akcií vedúcich ku globálnej deštrukcii? V tejto súvislosti by sme si mali spomenúť, že v hollywoodskych filmoch sa pred nami tento produkčný proces v celej svojej intenzite odhaľuje tam, kde Bond preniká do tajného úkrytu zločinca-génia a vypátra sídlo jeho činností (destilovanie a balenie narkotík, konštruovanie rakety, ktorá má zničiť New York atď.).
Geniálny zločinec zajme Bonda, a tak ako obyčajne ho prevedie svojou ilegálnou továrňou. Nepribližuje sa tu Hollywood k hrdej socialisticko-realistickej prezentácii továrenskej výroby? Prirodzene, funkcia Bondovho zásahu spočíva v tom, že toto sídlo výroby musí vyhodiť do vzduchu, aby nám dovolil vrátiť sa ku každodennej ilúzii našej existencie vo svete „miznúcej robotníckej triedy“. Neobrátilo sa azda zničením veží WTC toto násilie, zamerané na vonkajší svet, ktorý nás ohrozuje, náhle proti nám?
Američania zažívajú svoju bezpečnú sféru ako zvonka ohrozovanú teroristickými útočníkmi, ktorí sú pripravení sami sa nemilosrdne obetovať, no zároveň sú to zbabelci; sú úskočne inteligentní, no súčasne primitívni barbari.
Zakaždým, keď sa stretneme s takýmto čistým zlom pochádzajúcim zvonka, mali by sme pozbierať odvahu a potvrdiť hegelovskú lekciu: v tomto čistom svete vonkajška by sme si mali priznať vydestilovanú verziu našej vlastnej esencie. Za posledných päť storočí bola (relatívna) prosperita a mier nášho „civilizovaného“ Západu vykúpená vývozom nemilosrdného násilia a deštrukcie do „barbarského“ vonkajšieho sveta: je to dlhý príbeh od dobytia Ameriky po krviprelievanie v Kongu. Hoci to znie kruto a indiferentne, v tejto chvíli by sme si mali uvedomiť viac než kedykoľvek predtým, že skutočný účinok útokov z jedenásteho septembra je väčšmi symbolický než reálny. Spojené štáty zažili to, čo je na programe dňa na celom svete, od Sarajeva po Groznyj, od Ruandy a Konga po Sierru Leone. Ak si k situácii v New Yorku človek priráta ostreľovačov a skupinové násilie, získa predstavu, o čom bolo Sarajevo pred desiatimi rokmi.
Keď sme v televízii videli, ako sa rúcajú obe veže WTC, na vlastnej koži sme zakúsili falošnosť „skutočnosti televíznych šou“. Dokonca aj keď sú tieto šou „reálne“, ľudia v nich vždy hrajú – jednoducho hrajú sami seba. Bežné odmietnutie skutočnosti, pokiaľ ide o romány („postavy tejto knihy sú vymyslené, akákoľvek podobnosť s postavami zo skutočného života je čisto náhodná“), platí aj v prípade účastníkov „skutočných televíznych príbehov“: to, čo vidíme, sú fiktívne postavy, dokonca aj keď hrajú sami seba vo svojej skutočnosti.
Pravdaže, „návrat do reality“ sa môže rozličným spôsobom deformovať: aj pravicoví komentátori ako George Will okamžite vyhlásili koniec americkej „dovolenky z dejín“ -úder reality otriasol izolovanou vežou tolerantného liberálneho príastupu, ale aj odborom kultúrnych štúdií zameriavajúcim sa na textualitu. Teraz sme nútení úder vrátiť, čeliť skutočným nepriateľom v skutočnom svete… Hoci, KOMU tu vrátiť úder? Bez ohľadu na odpoveď, tento úder nikdy nezasiahne PRAVÝ cieľ a neprinesie nám zadosťučinenie. Smiešnosť amerického útoku na Afganistan udiera do očí: ak chce najväčšia svetová mocnosť zničiť jednu z najchudobnejších krajín, kde sedliaci sotva prežívajú v neúrodných horách, nebude to extrémny prípad impotentného predvádzania sa?
Predstava o „zrážke civilizácií“ obsahuje čiastočnú pravdu, ktorú tu možno potvrdiť prekvapením priemerného Američana kladúceho otázku: „Ako je možné, že tí ľudia nemajú ani štipku úcty k vlastným životom?“ Nie je lícom tohto prekvapenia skôr smutný fakt, že pre nás, žijúcich v krajinách prvého sveta, je čoraz ťažšie si hoci len predstaviť nejaký verejný alebo univerzálny dôvod, prečo by bol niekto ochotný obetovať svoj vlastný život? Keď po útokoch vyhlásil minister zahraničných vecí Talibanu, že „pociťuje bolesť“ kvôli americkým deťom, nepotvrdil tým azda len hegemonistickú, ideologickú úlohu tejto reklamnej frázy Billa Clintona? Okrem toho je fantáziou aj predstava Ameriky ako bezpečného prístavu: keď istý obyvateľ New Yorku vyhlásil, že po teroristických útokoch sa už človek nebude môcť bezpečne prechádzať po uliciach svojho mesta, irónia bola v tom, že aj v čase pred útokmi sa o uliciach New Yorku vedelo, že sú nebezpečné, človeka tam mohli prepadnúť a v najlepšom prípade ozbíjať. Ak už nič iné, útoky aspoň prebudili nový zmysel pre solidaritu, boli sme svedkami takých scén, ako keď napríklad mladý Afroameričan pomáhal prejsť cez cestu starému židovskému pánovi – obrazy, ktoré boli pred niekoľkými dňami nepredstaviteľné.
Teraz, po dňoch nasledujúcich bezprostredne po teroristických útokoch, akoby sme sa ocitli v jedinečnom čase medzi traumatickou udalosťou a jej symbolickým dopadom. Tak ako v okamihu, keď sa hlboko porežeme, a skôr než sa nás zmocní v celom rozsahu bolesť. Zatiaľ je otvorené, ako sa tieto udalosti budú symbolizovať, aká bude ich symbolická účinnosť, aké ospravedlňujúce konanie vyvolajú. Práve tu, v okamihoch najväčšieho napätia, nie je spomínané prepojenie automatické, ale náhodné. Už sa objavujú prvé zlé znamenia; deň po teroristickom útoku mi z časopisu, ktorý mal publikovať istý môj dlhší text o Leninovi, oznámili, že sa rozhodli jeho uverejnenie presunúť – zvažovali, či je vhodné publikovať text o Leninovi bezprostredne po útoku. Nepoukazuje to na zlovestné ideologické prehodnocovania, ktoré budú nasledovať?
Ešte nevieme, aký dopad bude mať táto udalosť na hospodárstvo, ideológiu, politiku, vojnu, ale jedna vec je istá: Spojené štáty, ktoré si o sebe mysleli, že sú ostrovom nepodliehajúcim takémuto druhu násilia a pozorujúcim podobné záležitosti len z bezpečnej vzdialenosti televíznej obrazovky, sú teraz priamo vtiahnuté do diania.
Alternatíva teda znie: rozhodnú sa Američania ďalej opevňovať svoju „sféru“, alebo budú riskovať, že z nej vystúpia? Amerika buď vytrvá do konca v posilnenom postoji typu „Prečo sa to muselo stať nám? Takéto veci sa predsa nedejú TU!“, ktorý povedie k väčšej agresivite proti hroziacemu vonkajšiemu svetu, slovom: k paranoidnému predvádzaniu sa. Alebo sa USA napokon rozhodnú riskovať, vystúpia z fantazmatickej obrazovky oddeľujúcej ich od vonkajšieho sveta, budú akceptovať svoj príchod do sveta reálnosti a urobia dávno oneskorený pohyb od zmýšľania typu „takéto veci by sa nemali diať TU!“ k názoru, že „takáto vec by sa nemala stať NIKDE!“. Americká „dovolenka z dejín“ bola podfukom: americký mier bol vykúpený katastrofami, ktoré sa diali inde. V tom spočíva pravá lekcia teroristických útokov: jediný spôsob zábezpeky, aby sa to nestalo znovu TU, je zabrániť, aby sa to nestalo NIKDE INDE.
Autor: Slavoj Žižek
