Prvá

Kde bolo, tam bolo, hlbšie ako hlboko a vyššie ako vysoko, žil raz jeden veselý pastier kôz. Nikoho na svete nemal, len staručičkého otca a tri kozičky. Smial sa od rána do večera a od večera do rána. Smial sa, keď zapršalo, smial sa, keď uschlo. Veď ho tak aj volali: Šťastný koziarik. Pískal si, pospevoval; ak bol smädný, napil sa z potôčika, ak bol hladný, odtrhol si plánku. Ešte aj mravcom sa tešil, ak sa mu rozliezli po nohe, že ho tak šteklia, až smiech neudrží.

Nažíval si v radosti. Ráno kozičky vyhnal, ľahol si do trávy, steblo cmúľal a díval sa na oblaky.

Až tu jedného dňa, ako si tak po ceste vykračuje, vidí, že v priekope čosi leží. Akási veľká čierna kniha. Vedel pastierik, že je to kniha, lebo bola celkom taká istá ako tá, z ktorej pán farár v kostole čítal. Zastal, porozmýšľal i rozhodol sa, že si ju pozrie. Sadol si do priekopy a začal v knihe listovať. Hneď sa aj rozosmial! Samé drobučičké kliky-háky, vedľa seba poukladané ako kozie bobky. Čo strana, to roľa bobkov! Každučký list obrátil, celú knihu pozrel. Veru, nasmial sa ako ešte nikdy!

- To by muselo byť kôz ako v hore stromov, aby toľké po sebe nechali, - pomyslel si pastierik a nahlas sa rozosmial. Po chvíli však, ktovie prečo, zvážnel. A akýsi zvláštny, nebývalý hlad pocítil. Pozrie nad seba a čo nevidí: zrelá hruštička, len do úst vložiť. Načiahol sa po nej, nedočiahol. Povyskočil, nedočiahol. I palicou skúsil ráňať, nepadla. Zamyslel sa pastierik a vtom dostal nápad: knihu zobral, postavil sa na ňu a hrušku naskutku odtrhol.

- Ej, či je len dobrá vec taká kniha, - pomyslel si Šťastný koziarik a spokojne hrušku zjedol. Čosi však nebolo v poriadku, hlad sa utíšiť nedal. Tak k potôčiku došiel a z čistej vodičky sa napil. No horkýže! Ešte horšie bolo. Zosmutnel, pospevovať si prestal, ba ani mravce ho netešili, ako sa mu pod gaťami rozliezli.

Smutný ako nikdy, vrátil sa pastier domov. Zaraz si jeho staručký otec všimol, že sa so synom čosi deje. Ten mu popravde vyrozprával celú príhodu. Starec sa zamyslel, potom vstal, z komory pálenky doniesol a s týmito slovami ju synovi podal:

- Synku, toto vždy všetko vylieči.

A tak sa aj stalo, ako múdry starček predpovedal. Syn sa ešte párkrát pod duchnou pomrvil a spokojne zaspal.

A takto, šťastne a spokojne, spí dodnes.

Z tejto rozprávky plynie také ponaučenie, milý Osmijulko, že na zrelé ovocie nikdy nesmieš piť vodu.

Druhá

Kde bolo, tam bolo, bližšie ako blízko a ďalej ako ďaleko, žil raz jeden sedliak.

Bol taký opatrný, že aj v lete si čižmy s klincami obúval, aby sa nepošmykol, ak by náhodou zamrzlo. No hockoľko sedliačisko drel, nijako sa z dlhov a starostí spamätať nevedel.

Práve bolo po žatve, úroda veru taká nijaká, do strniska vietor fúkal. I pomyslí si sedliak, že jemu už len zázrak pomôže! A vtom za sebou hlas počuje:

- Pamodaj šťastia, sedliačik!

Otočí sa a pred ním stojí cudzia pani. Celá v čiernom, ešte aj cez tvár čierny závoj. Preľakol sa veru chudáčisko, no úctivo pozdravkal:

- Aj vám, urodzená pani.

I tu sa ho cudzia osoba začne vypytovať. Čosi-kamsi jej sedliak vyrozprával, že sa mu roky nedarí. Zaseje, narastie, zožne, no stále je toho akosi menej než u susedov. Aj so ženou skromne žijú, ale nie a nie sa k lepšiemu dostať. Čierna pani si ho vypočula, prikyvuje a hovorí:

- Pomôžem ti, ak chceš. Zožneš ešte raz. Klasy budú také plné, že z jedného bude toľko, ako máš teraz z desiatich.

Zaradoval sa sedliak a už-už chcel súhlasiť, keď mu napadlo, že toto veru zadarmo nebude. Opýtal sa, čo pani za toľkú službu žiada.

- Nie veľa, - vraví Čierna pani, - len ak mi prisľúbiš to, o čom nevieš, že teraz na tvojom je.

Zamyslí sa sedliak, húta, húta! Čo by to tak mohlo byť, o čom nevie, že na jeho je! Biedni sú, ledva z ruky do úst, čo by to tak mohlo byť, o čom on nevie. I pomyslí si, že to iste nejaká pletka bude. Už ruku podával, že si s urodzenou paňou na obchod ťapnú, keď si zrazu spomenie: hnoj! Veruže, sused z Ostredkov mu bol býval za voz hnoja zadarmo sľúbil, čo keď ten priniesol? A on, hlupák akýsi, by bol voz dobrého hnoja za čierne čary vymenil!

Napochytro sa s Čiernou paňou rozlúči, že on do takéhoto obchodu nejde, čiapku schytí a domov beží, že by hneď na mieste zvedel, čo je to, čo pred Čiernou zachránil. V nezvyklej hodine sa vrátil, všade ticho, len zo svetnice sa akési podivné zvuky ozývajú. Dvere otvorí a čo nevidí: jeho žena so susedom z Ostredkov sa pod perinou smejú!

Vypotácal sa sedliačisko na dvor, hlava sa mu motá, keď tu zrazu čosi zacíti. Vetrí nosom, vetrí, až tu k veľkej čerstvej kope hnoja za humnom príde.

Veruže, dobrý hnoj to bol! To on, šelma sedliak, na prvý pohľad zbadal! Rozradostený sa k nemu posadil, aj po stehne sa švacol, že veru dobre obišiel. Zadarmo, veružebože, zadarmo celý voz hnoja sused z Ostredkov priniesol!

Keď sa upokojil, na priedomie si sadol, dohánu do fajky napchal a zrazu len viťúzsky päsťou do diaľky pohrozí:

- Ej, Čierna pani, hlúpejšieho ako ja si nájdi! So mnou sa ti veru čierne obchody robiť nepodarí!

A tak tam spokojne sedí dodnes.

Milý Osmijulko, z tejto rozprávky plynie také ponaučenie, že lepšia kopa hnoja ako kopa zlata.

Tretia

Kde bolo, tam bolo, pred siedmimi dolinami a pred siedmimi horami, žil raz jeden chudobný vdovec a ten mal jednu jedinú dcéru. Ale tá veru nebola na nič súca. Taká hlúpa bola, aká bola lenivá, a taká lenivá bola, aká bola škaredá. A škaredá bola tak, že aj vietor sa radšej obrátil, než jej mal do tváre fúkať.

Úbohý vdovec si neprestajne zúfal, čo si len s ňou počne. Lebo veruže ju nik nechcel. Nečudo, keď celé dni len na peci sedávala, halušky jedla a masť si z brady utierala.

- Ej, nebude to s dobrým koncom, - myslí si vdovec a vyjde na holohumnicu, žeby sa na ňu dívať nemusel, - na krku mi zostane, na starobu pohár vody nepodá, ešte aj na smrteľnej posteli jej ja budem musieť halušiek navariť. Veď ja by som ju aj za samotného Lucipera vydal, keby ju aspoň ten chcel!

Ledva si to pomyslí, stromy sa vetriskom začnú ohýbať, hromové dunenie sa ozve a vír prachu sa začne spod zeme dvíhať. V mihu sa však všetko utíši a zrazu len pred užasnutým vdovcom čert stojí. Malý bol, čierny ako kozľa, s rožkami, chvostom vrtí a vraví:

- Že ste ma volali, nuž som tu.

Udivený vdovec sa na slovo nezmôže, ale čert tam stále stojí, čiernu papuľu vyškľabuje. A vraví, že dobre, že si na pána Lucipera bol pomyslel, lebo ten si práve nevestu hľadá a všetkých čertov z pekla do sveta poslal, aby mu tú najlepšiu priviedli. A že nech sa slečinky opýtať ide, či by sa nevestou pána Lucipera stala. Mal toho chudák vdovec plnú hlavu, no vrátil sa, dcére žiadosť vyložil a na odpoveď čakal. Zachichotala sa tá, za vrchovatú naberačku halušiek do seba natlačila a vraví:

- A čože by som nešla! V pekle je teplo, aspoň na peci nebudem musieť vysedávať.

Vráti sa vdovec s odpoveďou k čertovi. Ten si ju vypočuje a vraví:

- Dobre sa ti dcéra rozhodla, na tri otázky však ešte odpovedať musí. A ak aj tie dobre zodpovie, naskutku sa pani Luciperovou stane. Choď sa jej spýtať: čo je na svete najmúdrejšie, najusilovnejšie a najkrajšie.

Krútil vdovec hlavou, krútil, že toto len tak dcéra neuhádne, no prišiel za ňou a celú vec jej rozpovedal. Vezme dievka do ruky naberačku, z halušiek si odje a zamyslí sa:

- Čo by tak mohlo byť na svete najmúdrejšie? - Húta, húta, rozvažuje, až sa jej z kečky parí. Zrazu vykríkne: - Tata! Už to mám! Najmúdrejšia na svete som ja.

Vdovec sa prekvapil a vraví:

- A čo je na svete najusilovnejšie?

Dcéra si zase zaje halušiek, podumá a vraví:

- Čo by bolo! Ja!

Otec sa začuduje a do tretice sa spýta:

- A povedz, dievka moja, čo je na svete najkrajšie?

Tu sa ona do smiechu pustí, že veru nad tým ani rozmýšľať netreba, že veru najkrajšia na svete je ona a kedy ten pán Luciper po ňu príde.

Vtom sa zase začnú stromy pod vetriskom ohýbať, hromové dunenie sa ozve, vír prachu sa spod zeme zdvihne a z toho prachu sa čierny kočiar, v ktorom je dvanásť vraníkov zapriahnutých, vynorí. Z kočiara samotný Luciper vystúpil, k dievke na peci podišiel, ruku jej podal a do svojho kočiara pojal. Potom sa ešte vdovcovi uklonil, plný mešec zlatých dukátov mu hodil a vraví:

- Dobre si dcéru vychoval, tvoja odmena je statočne zaslúžená.

Potom zahrmelo, zadunelo a všetko sa k čertom prepadlo.

A tam je to dodnes.

Z tejto rozprávky plynie také ponaučenie, milý Osmijulko, že dobré sa chváli samo.

Posledná

Kde bolo, tam bolo, severnejšie ako na severe a južnejšie ako na juhu, bolo jedno kráľovstvo. V tom kráľovstve žil jeden chudobný krajčír.

Bol taký chudobný, že aj na konci nitky si mohol dovoliť len jeden jediný uzol.

Tento krajčír žil s matkou, hádavou a vyčítavou ženou, ktorá mu od rána do večera robila hotové peklo, že prečo viac nezarobí, prečo nešije pre pánov, ale len sem-tam dačo chudákom zapláta. Úbohý krajčírik si už nevedel rady. Len čo ráno oči otvoril, už do neho mater, že z čoho má navariť, keď aj posledné krúpy včera dojedli, že ona sa už starať nebude, nech sa ide do hory napásť.

Ako to krajčír počúval, zrazu ho taká ľútosť premkla, že veru vstal, konopný povraz zobral a vybral sa to tej hory, že konár nájde a toto pozemské trápenie ukončí.

A veru, aj tak vykonal. Našiel súcu vetvu, prehodil povraz, slučku si uviazal okolo krku a vystúpil na peň.

A, chudáčisko, aj zoskočil! Lenže vetva bola spráchnivená, zlomila sa a krajčír s veľkým rachotom dopadol na zem.

- Ej, čo som to ja za nešťastníka, - zúfal si, - že ani zmárniť sa mi nedarí!

Ako tak bez nádeje na tej zemi leží, zrazu sa mu len zazdá, že spod zeme sa čosi ozýva. Priložil ucho k machu a veru: akási prekrásna hudba. Udivený krajčír začal ten mach odhadzovať a dieru do zeme prehlbovať a hudba znela stále silnejšie a silnejšie. Zrazu sa len kus akejsi skaly skotúľal a pod očami krajčíra sa otvorilo nevídané divadlo: zlatým svetlom ožiarená krajina, z ktorej sa rinula nielen ľúbezná hudba, ale aj tá najľúbeznejšia vôňa. Zôkol-vôkol len jemná tráva, stromy, bohato obsypané ovocím, zurčiaci priezračný potôčik.

Veru, neodolal krajčírik. Rozšíril dieru v zemi natoľko, aby sa cez ňu prevliekol, a chcel sa spustiť dole. Lenže horkýže! Zabudol, nešťastník, že má ešte na krku slučku aj s kusom konára! Ten sa zasekol a nie a nie pustiť. Slučka bola pevná, aj konár držal, a tak sa veru krajčírik obesil.

A visí tam dodnes.

Z tejto rozprávky aké ponaučenie plynie?

Z tejto rozprávky plynie také ponaučenie, že ak človek niečo veľmi chce, tak to dosiahne, hoci by sa do sveta urobila diera, milý Osmijulko.