ch republík. Americký vplyv v Afganistane a Strednej Ázii je strategický zisk.
Cesta k moru
K prístavom v Arabskom mori si dlhý čas hľadala cestu Moskva, ktorá sa snažila predĺžiť svoje plynové a ropné, teda politickonátlakové chápadlá z uzavretých zdrojov Strednej Ázie ďalej, predovšetkým do Pakistanu a Indie. Po afganskom výprasku v 80. rokoch sa svojich plánov vzdala. Azerbajdžan, Kazachstan, Uzbekistan a najmä Turkménsko majú spolu okolo 15 miliárd barelov ropných rezerv a zásoby zemného plynu presahujúce deväť biliónov kubických metrov. Už krátko po páde ZSSR preto začali hľadať investorov na stavbu tranzitných ropovodov k Arabskému moru a ďalej.
Energonosič Afganistan
Keďže Irán, ktorý z ekonomického hľadiska ropné giganty uprednostňovali, pre politickú nedôveryhodnosť vypadol z hry, začalo sa koketovanie s afganským Talibanom. Tak sa v roku 1998 kalifornská spoločnosť Unocal, vlastniaca 46,5 percenta akcií konzorcia Central Asia Gas (CentGas), rozhodla pre ambicióny projekt energetického spojenia cez Afganistan.
Potrubie sa malo tiahnuť 1271 kilometrov od turkménskych ropných polí cez afganský Herát a Kandahár do pakistanskej Kvéty a odtiaľ do Multánu. Celý projekt mal stáť 1,9 miliardy dolárov. Ďalších 600 miliónov dolárov chcela financovať India. Medzi ďalších potenciálnych akcionárov CentGasu okrem turkménskej vlády patrili aj saudskoarabská Delta Oil Company, indonézsky Inpex, japonská Itochu, kórejský Hyundai a pakistanská spoločnosť Crescent Group. Pôvodne sa chcel do projektu vmontovať i ruský Gazprom, ten však neskôr vycúval. Pozornosť sa preto sústreďovala na Američanov.
Afganistan pritom sám vlastní dostatočné zásoby prírodných bohatstiev. Zásoby zemného plynu sa odhadujú na 77 miliárd kubických metrov a ropy okolo 18 miliónov ton. Sú najmä na severe krajiny v provincii Džovzján. Taliban v roku 1998 uvažoval o obnovení vlastnej ťažby a finančná injekcia z cudziny by bola vítaná. Plány však skrížila nekonečná občianska vojna.
Kto bude inkasovať?
Hneď po veľkolepom avizovaní projektu sa začalo špekulovať, kto by mohol za prevoz ropy a plynu inkasovať. Taliban alebo aj Severná aliancia, ktorá ovláda necelých 10 percent územia na severe? Pakistan za transport ropy a plynu inkasuje osem miliárd dolárov ročne. Spory nakoniec „vyriešil“ Usáma bin Ládin, ktorý sa už v tom čase v Afganistane ukrýval. Práve vtedy totiž v Afrike teroristi zákerne zaútočili na veľvyslanectvá USA, z čoho Washington obvinil práve bin Ládina. Vzápätí na teroristické základne na Talibanom kontrolovaných územiach dopadli americké tomahawky. Spoločnosť Unocal pod tlakom médií a vlády z projektu vycúvala. Nezabudla však dodať, že sa vráti, „keď v Afganistane zavládne mier a stabilita“. Krátko po ohavných útokoch na New York a Washington sa na webovej stránke spoločnosti objavila správa, v ktorej Unocal razantne zdôraznil, že Taliban v žiadnom prípade nepodporuje.
