ského výtvarného umenia – 20. storočie, pripravený tímom domácich kritikov a kurátorov.

Za udalosť by sme tento projekt mohli označiť apriórne, len na základe vonkajších atribútov – prvenstiev, ktoré v sebe kumuloval. Prvý raz sa na pôde štátnej inštitúcie stretli v panoramatickom zábere diela prvej a druhej polovice storočia, reprezentatívne ukážky tvorby moderny a postmoderny, tradičného a alternatívneho umenia, ale aj politického establishmentu a neoficiálnej kultúry normalizačných rokov. Výstava i koncepcia publikácie kombinujúca chronologické hľadisko s pokusmi o uchopenie istých dobových fenoménov vyvolala vášnivú diskusiu, prejavy súhlasu, dištancovania i odmietania. Napriek rozkolísanej kvalite jednotlivých sekcií výstavy i samotných príspevkov v publikácii má projekt zásadný význam predovšetkým z hľadiska prieskumu terénu. Otázka interpretácie je vždy príbehom s otvoreným koncom, a to i v prípade historickej epochy, ktorá je dnes, z pohľadu roku 2001 definitívne uzavretá.

Do tieňa tohto projektu sa dostalo aj ďalšie pokračovanie Mesiaca fotografie, udalosti, ktorá posledných desať rokov vždy dominovala jesennému bratislavskému kultúrnemu životu. Obdivuhodná je húževnatosť Václava Maceka i odpor, ktorý kladie myšlienke premeniť každoročne sa opakujúce podujatie na bienále a vytvoriť tak primeraný priestor na perfektnú prípravu a zabezpečenie takého náročného medzinárodného projektu.

Autorské výstavy

Obe podujatia sú syntetizujúce projekty, ktoré nevytvárajú podmienky na vznik samotných diel, ale len selektujú a štruktúrujú už existujúci výtvarný materiál. Ten spravidla vzniká ako výsledok autorských výstav alebo na podnet kurátorsky pripravených projektov, ktorým sa len zdanlivo pripisuje menší význam.

Z tohto pohľadu patrí k pozitívam roku 2000 dôsledný výstavný projekt Začiatok konca – Koniec začiatku (90-00) kurátora J. Čarného (neštátna Galéria Priestor, Bratislava), stredoeurópsky orientované Múzeum Vojtecha Löfflera v Košiciach (V. Beskid), inštalácie vytvorené pre trnavskú a šamorínsku synagógu, autorská výstava Daniela Fischera (GMB), aktivity mladých teoretikov Errata (projekt Training realizovaný v mobilnej galérii vlakového vozňa na trase Bratislava – Košice a späť), pokus o oživenie aktivít Nitrianskej galérie (R. Gregor) a dve záverečné výstavy roku 2000 Public/Subject (Pro Helvetia) a Reality/ Real (E)state (SCCA), ktoré napriek tomu, že boli prijímané i kriticky, otvorili viaceré tabuizované témy súvisiace napríklad s otázkou vzťahu medzi kvalitou tvorby a morálnym profilom umelca (kontroverzný billboard P. Kalmusa).

Nakoniec to bola vôbec posledná vernisáž roka 2000 na pôde SNG urobená vo veľkom štýle neprehliadnuteľnej spoločenskej udalosti, ktorú si nenechali ujsť mnohí návštevníci z kategórie VIP (Teren, Csudai, Diviš).

Projekty nevýstavného

charakteru

Z projektov nevýstavného charakteru zaujalo medzinárodné sympózium Videoart+ (Galéria Priestor), kde okrem domácich teoretikov vystúpili renomovaní zahraniční hostia, pokračovanie nedávno založenej knižnej edície SCCAN Sorosovho centra súčasného umenia, v ktorej koncom roka vyšla dlho očakávaná publikácia mapujúca jednu polohu akčného umenia na Slovensku (Terény), a začiatkom januára je ohlásená aj dokumentácia k legendárnemu 1. otvorenému ateliéru (Bratislava 1970).

Ukazuje sa, že v nedávnej histórii domáceho umenia je ešte stále veľa bielych miest, ktoré sú živnou pôdou na vytváranie mýtov i mystifikácií a tie v konečnom dôsledku falzifikujú reálny obraz výtvarnej minulosti. Hádam obnovený časopis Profil a pokračujúce aktivity konkurenčného Dartu (obidva časopisy podporilo MK SR) sa stanú na konci 21. storočia pramenným materiálom k našej súčasnosti. Ak tam nenájdu zmienku o vybudovaní a otvorení prvého múzea moderného umenia na Slovensku Danubiana, tak iba preto, že zatiaľ ide iba o turistickú atrakciu bez vyváženého výstavného programu, kde majú sprievodné výstavy charakter salónu a toto tendovanie k priemeru umocňuje často poklesnutá produkcia komerčnej predajne.

Medzinárodná scéna

a naša prezentácia

K svetovým udalostiam roku rozhodne patrilo otvorenie Tate Modern, druhej najväčšej svetovej galérie moderného a súčasného umenia v Londýne, ktorej stále zbierky umiestnené v impozantnej budove bývalej elektrárne dôsledne opustili princíp chronologického radenia umeleckých diel a tendencií. Vyhľadávanie nových súvislostí a nečakaných susedstiev (Monetove Lekná z roku 1916 a Červený bridlicový kruh landartistu Richarda Longa) vytvárajú istý predpoklad, že inštitúcia, akou je múzeum a galéria, prestane byť tak jednoznačne spájaná so symbolom cintorína umenia.

Prezentovanie domáceho umenia na medzinárodnej scéne má viaceré špecifiká. Ani jedna zo skutočne významných výstav, kde domáci umelci vystavovali, nebola organizovaná prostredníctvom štátnych inštitúcií, ministerstvom kultúry počínajúc a štátnymi galériami končiac.

Spravidla išlo o aktivity nezávislých kurátorov alebo o výber, ktorý išiel absolútne mimo nás. K takto koncipovaným projektom patrila výstava After the Wall premiérovaná v Modern Museum v Štokholme putujúca v roku 2000 Európou, na ktorej sa zúčastnili Ilona Németh, Roman Ondák a Peter Rónai. Slovenskú účasť na inom významnom medzinárodnom projekte Aspects / Positionen, 50 Jahre Kunst aus Mitteleuropa (Viedeň) kurátorsky zabezpečila Katarína Rusnáková a zásluhu na účasti Denisy Lehockej a Romana Ondáka na bienále súčasného umenia Manifesta 3 (Ľubľana) má nepochybne i fakt, že medzi štvoricou medzinárodných kurátorov figurovala bývalá riaditeľka SCCA Mária Hlavajová.

Herderova cena

Ešte stále chýbajú skutočne partnerské vzťahy s porovnateľnými inštitúciami vo svete. Nedarí sa nám ani u najbližších susedov, kde je slovenské umenie prezentované v rámci novokoncipovanej zbierky umenia 20. storočia (Veltržní palác, NG Praha) ako skutočný apendix. Výnimkou bola medzinárodná výstava Vzdialené podobnosti s provokujúcim podtitulom Niečo viac než kozmetika, na ktorej kurátorsky participoval Vladimír Beskid a mladí výtvarníci Marko Blažo, Denisa Lehocká, Roman Ondák, Boris Ondreička a Petra Nováková (Veltržní palác, NG Praha).

A úplne nakoniec to najlepšie, prestížna Herderova cena bola udelená Jánovi Bakošovi, medzinárodne akceptovanému teoretikovi umenia, ktorému v minulom roku vyšli minimálne dve zásadné publikácie.

JANA GERŽOVÁ

(Autorka je výtvarná teoretička a kritička)