Historik Ľubomír Lipták, nositeľ Ceny Dominika Tatarku. FOTO SME – PAVOL MAJER
aby toto ocenenie o rok získala beletria. Jeho prianie zostalo nesplnené a „vinu“ za to nesie i on, veď vlani si práve jeho tvorba naklonila porotu najviac a výročnú cenu získal hneď za tri svoje knihy – Zo šedej zóny, O epickom diele a Semióza ako politikum alebo pomlčková vojna.
Podľa jeho slov by bol radšej, keby si porota vybrala jednu z nich. „Na druhej strane možno ani jedna nebola taká dobrá, tak si porota vybrala všetky tri, proste som to prevalcoval kvantitou,“ usúdil laureát, ktorému – hoci sa, samozrejme, hlási ku všetkým trom dielam – je predsa len najbližšia kniha Semióza ako politikum. „Ale moje želanie, aby sa cena dostala už aj do sveta beletrie, je o to intenzívnejšie. Bude to prospešné pre celú spoločnosť, ktorá by sa mohla venovať viac umeniu.“
Asociácia udeľuje okrem výročnej aj ďalšie ceny – Klub literatúry faktu udelil prémiu za knihu Osud tak chcel od dvojice autorov Jozefa Leikerta a Márie Mackovej. Klub nezávislých spisovateľov udelil prémiu Rudolfovi Dobišovi za knihu Tajní ľudia. Obec spisovateľov Slovenska ocenila Adama Bžocha za literárnovedeckú prácu Walter Benjamin a historická moderna. Slovenské centrum PEN klubu sa rozhodlo oceniť Jána Buzássyho za knihu Prechádzka jeseňou. Za celoživotné literárne dielo si prémiu Spoločnosti maďarských spisovateľov odniesol spisovateľ Dezsö Monoszlóy a prémiu Spolku ukrajinských spisovateľov na Slovensku Michal Šmajda.
Pocta slovenskej historiografii
Aj laureát ďalšej významnej pocty – Ceny Dominika Tatarku, ktorým sa za knihu Storočie dlhšie ako sto rokov stal historik Ľubomír Lipták, sa zhoduje so Šútovcom: „Sám Tatarka vo Farskej republike píše, že u nás je všetko a vo všetkom politika. To bolo v rokoch 1940 i 1948, ale platí to ešte aj dnes. Bol by som rád, keby sa konečne mohli dávať literárne ceny iba za umenie.“ Pravda, v galérii premiantov Tatarkovej ceny už básnici či prozaici sú a Ľubomír Lipták, ktorý sa po Milanovi Hamadovi, Ivanovi Kadlečíkovi, Pavlovi Vilikovskom, Ivanovi Štrpkovi a Pavlovi Hrúzovi stal šiestym laureátom tohto prestížneho ocenenia, ju obohatil o historiografiu. „Z tohto aspektu vnímam cenu ako poctu i zadosťučinenie, pretože historiografia sa v minulosti považovala za literatúru a v anglosaských krajinách sa za ňu dodnes aj považuje. Jej výstupy, ktoré sú určené verejnosti, by mali mať aj podobu literárnu.“
Z ďalších literárnych pôct spomeňme ešte tú najstaršiu – Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ, ktorú dostal in memoriam básnik Jozef Urban za Utrpenie mladého poeta, v kategórii prekladu sa najviac páčil výber Ľubomíra Feldeka z poézie Jeana Arthura Rimbauda. Prekladom je určená aj Cena Zory Jesenskej, udeľovaná Slovenskou spoločnosťou prekladateľov umeleckej literatúry – v kategórii poézia ju získali Ján Štrasser a Peter Zajac za Krik a ticho storočia (antológia nemeckého expresionizmu) a v kategórii próza Jana Bžochová-Wild za preklad diela Elfriede Jelinekovej Milenky.
Na trhu sú sily rozloženejšie
Vysoká úspešnosť literatúry o literatúre, histórii či politike v zbieraní renomovaných cien, svedčiaca na jednej strane o kvalite tohto typu slovenskej spisby, ale aj o ešte stále prílišnom prepolitizovaní nášho každodenného života, získavajú istú korekciu v reálnom čitateľskom dopyte. Rebríčky predávanosti či výsledky ankiet – hoci aj ony majú, samozrejme, len odporúčací charakter – prezentujú rovnomernejšie rozloženie síl. A tak sa vlani medzi čitateľskou verejnosťou uplatnila z domácej tvorby tak Dušekova kniha Pešo do neba, Kniha o cintoríne od Samka Táleho, Parker Jany Beňovej či básne Mariána Milčáka Ženy obedujúce s mŕtvym, ako aj Hľadanie a blúdenie v dejinách od Ivana Kamenca či súbor literárnokritických článkov Valéra Mikulu nazvaný 5 x 5.
Poviedka 2000
Dnes už celkom jasný a citeľný podiel – reprezentovaný novými etablovanými autormi – na pestrosti a kvalite pôvodnej beletrie, v tomto prípade príťažlivého žánru poviedky, má každoročná anonymná literárna súťaž, ktorej iniciátorom a garantom je vydavateľ Koloman Kertész Bagala (a jedným z mediálnych partnerov aj denník SME).
Aj uplynulý ročník súťaže Poviedka 2000 zmobilizoval okolo tisícky autorov, z ktorých vyšli víťazne Roland Cagáň (Meno textu) a Radoslav Lipták (Papua Nová Guinea), ktorí sa podľa rozhodnutia poroty podelili o hlavnú cenu. Fakt, že štvrtý ročník súťaže nemal jedného víťaza, odôvodnil predseda poroty Kornel Földvári absenciou príbehu, „hoci nehmatateľného, no všadeprítomného“, ktorý v poviedke odráža i čosi navyše, to neprvoplánové, no tušené varovanie a posolstvo životnej múdrosti.
Knižný klub Index
Vlaňajšok priniesol aj prvú skutočnú korunováciu úsilia nezávislých vydavateľov, ktorí založili v roku 1999 združenie Index. Šesť kmeňových (Archa, Aspekt, Drewo a srd, Kritika & Kontext, L.C.A. a Prístrojová technika) a dve spriaznené vydavateľstvá (Kalligram a Knižná dielňa Timotej) vkročili do slovenského literárneho života veľmi konkrétnym činom – vlastnou distribučnou sieťou. Do konca roka 2000 pripravil Knižný klub Index prvé dve čísla objednávkového katalógu. Ročne budú vychádzať štyri, z ktorých každé v reprezentačnej a prehľadnej podobe predstaví okolo dvesto pôvodných i preložených titulov z niekoľkých desiatok vydavateľstiev. Okrem ponuky toho najkvalitnejšieho z ich produkcie má člen klubu kopu ďalších výhod, ako je napríklad desaťpercentná zľava, možnosť zohnať staršie tituly, rôzne prémie či promptná dodávka objednávky. Katalóg nezabúda ani na časopisy, ktoré sa venujú (aj) literatúre.
Ich stále sa rozrastajúcu sieť obohatil od októbra obnovený Kultúrny život – neľahkú úlohu nadviazať na renomovanú značku a až kultový charakter tohto kultúrneho týždenníka si vzala na seba práve literárna inštitúcia – Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska.
ALEXANDER BALOGH
