„Vysielajme SOS do celej krajiny, že ak niečo nezmeníme, tak budeme krajina chudákov a bedárov, ktorí nebudú vedieť, čo je vyspelá Európa, ale budú vedieť, čo sú to škatule na okraji miest, čo je to nízka mzda, utrpenie a bieda! Ak nás budú všetci tí, ktorí rozmýšľajú rovnako, podporovať, táto vláda musí dostať strach!“ kričal včera z tribúny prezident Konfederácie odborových zväzov Ivan Saktor na protestnom pochode odborárov v Bratislave.

Asi päťtisíc odborárov vyzbrojených rapkáčmi, bubnami, píšťalkami, trúbkami (niektorí aj pivom a cigaretami) sa o desiatej dopoludnia pohlo po frekventovanej Vajnorskej ulici k Úradu vlády a neskôr k parlamentu. Policajti odklonili dopravu, nadávajúci vodiči sa nemohli dostať do práce, mnohí ani z práce. Niektoré ulice ostali zablokované desiatkami čakajúcich áut, hromadná doprava meškala, Bratislavčania sa zvedavo vykláňali z okien domov, kancelárií, obchodov.

Niekoľko stoviek metrov dlhý zástup valiaci sa hlavným mestom, sa oproti predchádzajúcim odborárskym zhromaždeniam správal disciplinovane, policajti bezchybne zorganizovali a vyčistili odborárom cestu, k žiadnym konfliktom nedošlo. Až na pár provokačne vystrčených prostredníkov od vojakov, keď dav prechádzal popri kasárňach.

„Kde je tá Dzurindá!“ reval knísajúci sa odborár, keď sa dav blížil k budove Úradu vlády. Premiér bol práve na rokovaní vlády, okolo budovy boli zátarasy, traja strážcovia zákona na koňoch vzbudzovali rešpekt.

Prejavy odborárskych predákov nevybočili z rámca typického protestného slovníka – chudoba, hanba, fuj, odstúpiť, žiadosti o vyššiu životnú úroveň, dobrú mzdu.

Štátna hymna z reproduktorov pri tribúne na Námestí Slobody medzi Úradom vlády a ministerstvom dopravy pár ľudí dojala. „V roku 1998 sme za toto robili generálny štrajk? Aby sme sa takto mali?“ pýtal sa jeden z rečníkov.

Premiér Mikuláš Dzurinda v piatok vyzval odborárov, aby nesypali piesok do kolies. Šéf odborového zväzu Kovo Emil Machyna doniesol na protestné zhromaždenie piesok vo vrecúšku: „Viac ako tento piesok robia problémy balvany, ktoré vláda doteraz neodstránila. Ak tu bude poriadok, je šanca, že sa môže niečo zlepšiť. Táto vláda nám to sľubovala. Ostalo len pri sľuboch.“

Najemotívnejší prejav mal Ivan Saktor: „Trikrát oklamaní sa už oklamať nedajú! Dnes vám vystavíme odborársky účet a budeme ho vystavovať, kým budete tam! Od roku 1998 ste zvýšili nezamestnanosť o dvestotisíc poctivo pracujúcich ľudí! To je výsledok vašej práce! Sľúbili ste, že odstránite kriminalitu, klientelizmus a korupciu! Kde je pravda!? Kreatúry sa zmenili a obsah ostal! Dostali ste Slovensko na pokraj sociálnej krízy. Všetci to tak cítime, len počúvame z médií, ako lietame vo výškach! Poznám bájku o Ikarovi – pozor, pán premiér, horia vám krídla!“ Tvrdil, že chceme ísť do Európskej únie, ale tá sa nás bojí. „Bojí sa nás, pretože sme chudobní a budeme ich ohrozovať. Nepotrebujeme vládu, ktorá nás bude robiť chudobnejšími, ale vládu, ktorá zabezpečí spravodlivú deľbu zisku, pre vás všetkých, nielen pre úzku skupinu!“

Od Úradu vlády sa protestujúci z 37 odborárskych zväzov, ktorých pozvážali autobusy z celého Slovenska, presunuli k budove parlamentu. Odovzdali výzvu poslancom, aby začali plniť predvolebné sľuby.