FOTO - TASR/AP

uálsky rozhovor. Prezident sa ospravedlňuje za to, že si nechal zapnutý mobilný telefón pre prípad, že by mal dôležitý telefonát.

Óda na radosť

Večer pokročil a náš rozhovor odrazu preruší motív Ódy na radosť. Beethovenova Deviata symfónia je oficiálnou európskou hymnou. Zvoní mobil prezidenta Romana Prodiho. Na linke však nie je nikto dôležitý, napríklad prezident Bush. Je to niekto z Talianska.

Existujú dva spôsoby, ako interpretovať túto scénku, ťažko predstaviteľnú v živote prezidenta Spojených štátov amerických. Tí, ktorí by chceli vidieť Európu ako veľmoc, vzdychnú, že scénka ukazuje, aká dlhá cesta náš ešte čaká.

Trochu osobnej kritiky uvoľneného štýlu vedenia profesora Romana Prodiho, prezidenta Európskej komisie - „prezidenta Prodiho“, ako ho treba titulovať podľa jeho úradu - sa môže miešať s oveľa zásadnejšími úvahami o potrebe reformy Európskej únie (EÚ). Aby blok 375 miliónov ľudí, ktorých HDP je väčší, než majú USA, „hovoril jedným hlasom“ a „zasadil sa celou váhou“ v najvýznamnejších svetových záležitostiach. Alebo to môžete - ako ja - nielen považovať za molto simpatico, ale tiež za očarujúcu ilustráciu toho, ako sa EÚ líši od akejkoľvek konvenčnej predstavy o veľmoci, akú v súčasnosti predstavujú USA.

Problém spočíva v tom, že samotná EÚ nie je nadšená z toho, aká je veľká. Takže občas sa snaží stať niečím, čím sa nikdy stať nemôže. To je definícia nešťastia. EÚ je ako morská panna z rozprávky Hansa Christiana Andersena, ktorá sa chcela stať dievčaťom. Vždy ju bolia nohy, keď chce kráčať, lebo v skutočnosti by mala mať chvost vo vode. A aj ostatných to ruší. Keď sa spýtam bývalého ministra zahraničia niektorej ázijskej veľmoci na prístup v Bruseli, odpovie, že ho rozčuľuje, ako Európa predstiera majestát, ktorý jej chýba.

Kissingerova otázka platí

Nepochybne, EÚ už je svetovou veľmocou, pokiaľ ide o obchod a medzinárodnú pomoc. Ak sa eurozóna konsoliduje a rozrastie (vrátane Veľkej Británie), euro bude svetovou menou súperiacou s dolárom. V Javierovi Solanovi má EÚ „majstra zahraničnej politiky“, a keď mu počas nášho rozhovoru pri obede zazvoní mobil, volá Kofi Annan, generálny tajomník OSN. Solana však tvrdí, že v blízkej budúcnosti nemôže existovať len jedna európska zahraničná politika. Môže byť len „spoločná“, tesne koordinovaná vládami členských štátov.

Odpoveďou na otázku Henryho Kissingera „Hovoríte Európa - ale aké číslo mám volať?“ bude naďalej niekoľko čísel, v Berlíne, Londýne a Paríži, a tiež v Bruseli a zrejme v ďalších dvoch-troch mestách (ďalšie čísla sa budú meniť podľa aktuálneho problému).

Skromné predstavy

Pokiaľ ide o plánovanú európsku jednotku rýchleho nasadenia: áno, vynára sa otázka, či sa vojenské plánovanie bude odohrávať pod záštitou NATO. Je to dôležité aj symbolicky, aj preto, že plánovanie bude oveľa efektívnejšie (a lacnejšie) s NATO. Nech je však odpoveď akákoľvek, predstava, že EÚ buduje „európsku armádu“, ktorej význam bude úmerný ekonomickej sile, je márna.

Solana, bývalý generálny tajomník NATO, sa jednoznačne vyjadruje, že akákoľvek významnejšia ukážka sily, „ďalšie Kosovo“ - môže prijsť iba po spolupráci s USA.

V súčasnosti je závažnejším problémom, či európske štáty môžu a či sa im podarí poskytnúť vojsko a výzbroj, aké sľúbili. Keď sa pýtam vysokopostaveného človeka v NATO, kde pravdepodobne využijú túto jednotku, odpovie: „Možno niekde v Afrike, ako odsunovú jednotku pri evakuácii európskych občanov z krízovej oblasti.“ Dosť skromný obzor.

EÚ-rópa nebola veľmocou s pôvodnými šiestimi členskými štátmi, nie je veľmocou ani s dnešnými 15, rôznorodejšími členmi a nebude superveľmocou ani s 27, ktoré plánuje mať. Každý nový člen pridá svoju hypotetickú váhu, ale tiež praktické ťažkosti. Dvadsaťsedem členských štátov môže pri troche šťastia odsúhlasiť, ako by EÚ mala robiť menej, ale lepšie a efektívnejšie. V dohľadnej budúcnosti však únia neukáže silu, ako to zvyknú robiť Spojené štáty.

Ale prečo by vlastne mali? Nie je dosť pozoruhodné už to, čím je EÚ v súčasnosti? Je v nej rôznorodá skupina štátov, z ktorých mnohé v minulosti proti sebe navzájom bojovali. Tieto krajiny teraz vytvorili inštitúcie, v ktorých sa všetky rozdielnosti riešia mierovými rokovaniami. EÚ je tým, čo sa nazýva „bezpečnostným spoločenstvom“ - totiž skupinou štátov, zmluvne a zvykovo angažovaných v mierovom riešení vzájomných konfliktov. Pravým mottom tejto komunity je Churchillovo „potrkocme si namiesto bojovania“. Je to model, ktorý si hľadá paralelu na ostatných svetadieloch. Predstavte si svet, kde by existovala aj Africká únia, Ázijská únia, Latinskoamerická únia, atď.

Bez vzdychov

Úniu ale treba aj skritizovať. Členov najviac trápi pasívne, protekcionistické sebectvo, pokiaľ ide napríklad o vplyv poľnohospodárskej politiky na agrárnych výrobcov v rozvojových krajinách. V tomto ohľade, bohužiaľ, nie sme vôbec odlišní, ale až príliš podobní Spojeným štátom.

Skrátka - prečo by sme radšej nemali oslavovať to, čo je, než vzdychať nad tým, čo nie je? Mne sa páči byť súčasťou spoločenstva, ktorého prezident si môže zaskočiť do útulného bistra bez toho, aby si to niekto všimol. Ukazuje to zdravý postoj k moci. Je rozdelená aj medzi jednotlivými štátmi, aj medzi nimi a medzinárodnými alebo nadnárodnými orgánmi. A pokiaľ ide o všetky tie pompézne záležitosti: v Lodnýne a Paríži ich je viac než dosť za celý kontinent. Takže, dvakrát sláva uvoľnenému Bruselu. Aj jedlo je tam lepšie než vo Washingtone.

PRE SME - TIMOTHY GARTON ASH

(Autor je politológ a historik, zaoberá sa dejinami strednej a východnej Európy)