Za hranice ho vyhnala situácia v jeho bydlisku na juhu Slovenska. Nezamestnaných plné mesto, príležitosť na prácu takmer žiadna. A dve deti. Rozhodol sa teda hľadať dočasné riešenie zamestnaním vonku. Ešte na jar sa mu trafil kontakt na Slováka domestikovaného v Nemecku a cez neho si vybavil nemecké pracovné povolenie. Odišiel v polovici leta. Nastúpil k dohodnutému partnerovi robiť dohodnutú prácu v záhradníctve. O tom, akú konkrétne a koľko, stálo vopred čierne na bielom v zmluve.
„Už prvý kontakt so zamestnávateľom bol studená sprcha,“ hovorí Martin. „Povedal mi - nič z toho, čo je v zmluve, neplatí! Budeš robiť všetko, čo poviem, od koľkej a do koľkej poviem. Stravu ti neplatím, budeš si ju hradiť sám. Ak sa ti nepáči, môžeš sa zbaliť a odísť!“
Martinovi sa to nevidelo, veď v zmluve mal osem hodín práce v záhradníctve šesť dní v týždni a stravu s ubytovaním zadarmo. Ale súhlasil.
„Platil mi 12 mariek na hodinu. Prvý mesiac som odrobil 299 hodín, ale pri výplate mi strhol dvesto mariek. Vraj za ubytovanie. Hovorím mu: Takto sme sa nedohodli! Mal som sto chutí odísť, ale znova som si vravel - investoval som do tejto cesty a ešte som skoro nič nezarobil. Zostal som.“
Druhú výplatu Martin nedostal ani desať dní po termíne. Nakoniec sa musel ponižujúco dožadovať vlastného zárobku, lebo už pomaly nemal z čoho žiť. Zárobok prvého mesiaca minul: na stravu, 600 mariek zaplatil „dohadzovačovi“, ktorý mu prácu u Nemca sprostredkoval, 200 mariek si zamestnávateľ neplánovane strhol na ubytovanie. Naveľa peniaze dostal.
Martin bol nekvalifikovaná pomocná sila a podľa dohody mal robiť upratovacie a čistiace práce. Takúto robotu mal najviac raz v týždni. Čoskoro mu dali opravovať elektrinu a vodoinštalatérske veci, čo by mu až tak neprekážalo, keby po prvom týždni definitívne neprešiel na murárske a ťažké zemné práce.
„Sám, bez akejkoľvek pomoci, som robil 150 metrov dlhý chodník - vykopal som základy, priniesol štrk, vybetónoval a osadil obrovské betónové dlaždice. Počas dňa som mal nárok len na jedinú 15-minútovú prestávku, hoci som väčšinou robil 10 - 12 aj 15 hodín. Obed za 15 minút! Za ten čas si sotva dačo zohrejete a zjete. Ale aj tak mi zamestnávateľ nič zohriať nedovolil. Bolo mu jedno, že pri takej fyzickej námahe je tri mesiace mojím celodenným jedlom len natretý chlieb. Aj to väčšinou starý. Nebolo ani päť sekúnd, aby na mňa niekto nedozeral, či nebodaj nezvoľňujem tempo.“
Predposledný deň ho zamestnávateľ držal v robote skoro do polnoci. A na posledný ho nechal tri hodiny čakať na výplatu. Potom oznámil, že dá len polovicu. Martin sa nezdržal poznámky, že všetko, čo preňho odpracoval, by u nás robili dvaja až traja ľudia a že výplatu si žiada celú. S Nemcom nepohol. Vtedy sa vynervovaný Martin obrátil na odchod so slovami: „Dobre. Nechcem žiadne problémy. Zajtra sa idem sťažovať na váš úrad práce.“
To zabralo. Nemcovi sa vraj až ruky triasli, keď mu vyplácal 2 290 mariek (opäť si dvesto strhol).
