ROHOVCE – Slovensko má odvčera ďalší záchytný tábor pre utečencov v Rohovciach. „Otváranie tábora pre utečencov nie je určite dôvodom na radosť, ale je to vyjadrenie potreby,“ povedal vedúci zastupiteľského úradu UNHCR Nikola Mihajlovic.

Objekt bývalých vojenských kasární poskytlo migračnému úradu ministerstvo vnútra. Tábor bude mať kapacitu 200 ľudí a zamestnanie v ňom nájde približne 20 miestnych obyvateľov. Izby tvoria väčšinou dve alebo tri poschodové postele, dve spojené postele a skrinky na veci. Na chodbách sú hygienické zariadenia. Budova zatiaľ nemá funkčnú kuchyňu s jedálňou, teplá strava sa preto bude dovážať trikrát denne z Gabčíkova.

Miestni obyvatelia sú proti táboru. V referende vyjadrilo negatívny názor až 98 percent ľudí. Pani v stredných rokoch hovorí: „V dedine je to tak, že občania sa boja cudzincov, choroby. Možno, že prvý mesiac to bude v poriadku, ale čo potom.“ Ďalšia pani sa k nej pridáva: „Ľudia sa na to netešia, sú proti, ale je už asi rozhodnuté. Niekomu to neprekáža, niekomu áno. Mňa to neteší. Petíciu som podpísala.“

Proti táboru je aj starosta Rohoviec Dezider Pálfy, ktorý sa na protest nezúčastnil ani na slávnostnom otvorení. Namiesto toho kolaudoval v škole novú budovu: „Tábor bol zriadený bez nášho súhlasu a vedomia, bude mať negatívny vplyv na život obce.“ Pálfy tvrdí, že mnohí záujemcovia o kúpu pozemku v Rohovciach sa kvôli táboru svojho záujmu vzdali: „Bojíme sa aj konfliktov vzhľadom na to, že utečenci nemajú čo stratiť, keď utekajú. Môže dôjsť aj k ublíženiu.“ Pálfy výsledky referenda poslal aj predsedovi vlády a ministrovi vnútra. Zároveň ich vyzval, aby bol tábor dobre strážený.

„Nie je to výnimočná situácia. Výhrady obyvateľov, čo žijú v blízkosti tábora, sú aj v iných krajinách. Ale utečenci nie sú ľudia, ktorí by boli pre obec ohrozením,“ vysvetľuje hovorkyňa UNHCR Mária Čierna. „Človek po úteku je nesmierne emotívne a sociálne vypätý a potrebuje pocit bezpečnosti a stability. Máme skúsenosti z iných táborov, že sa miestni obyvatelia spriatelia najmä s utečeneckými ženami a deťmi.“

O problémoch v obci vie aj riaditeľ migračného úradu ministerstva vnútra Bernard Priecel: „Komunikovali sme so starostom a dohodli sme sa na určitých pravidlách hry. Nebudeme sa snažiť obec zaťažovať prejazdami techniky pre utečencov, dali sme záruky, že odpad sa nebude vylievať na polia a podobne. Slovensko ako jedna z mála krajín robí aj karanténne opatrenia. Mnohé iné krajiny zdravotnú prehliadku vôbec nerobia. Zo štatistík nevyplýva, že by utečenci páchali trestnú činnosť.“

Priecel tvrdí, že utečenecký tábor nie je väzenie: „Starosta sa ma pýtal, či som ochotný predstúpiť pred občanov na diskusiu. Áno, som ochotný a budem veľmi rád, keď sa na tejto aktivite zúčastní aj UNHCR.“

UNHCR okrem právneho, sociálneho a psychologického poradenstva prispeje na tábor sumou 350-tisíc korún. Peniaze sa použijú na nákup dvoch počítačov, dvoch televízorov, satelitu, basketbalového koša a stolného tenisu.

Tábor by mal slúžiť pre všetkých cudzincov, čo prekročia našu spoločnú hranicu s Rakúskom, Maďarskom alebo Českou republikou a požiadajú o priznanie štatútu utečenca. Minulý rok do azylovej procedúry vstúpilo 1 556 osôb. K poslednému septembru 2001 požiadalo o azyl na Slovensku približne o 400 percent viac utečencov – asi 5 000 osôb. Povinnosť postarať sa o utečencov vyplýva Slovensku z medzinárodných dohôd – Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súvisí aj s našimi predvstupovými aktivitami do NATO a EÚ.

MONIKA ŽEMLOVÁ