ania ceny plynu ako takého, ale rozdielnej interpretácie zákona o tripartite a rokovacieho poriadku zo strany vlády a sociálnych partnerov.

Vláda aj ja osobne sme si sociálnych partnerov a sociálny dialóg vždy vážili. Jasným dôkazom toho je, že jeden z prvých zákonov, ktorý vláda začiatkom roka 1999 predložila do parlamentu, bol nový zákon o tripartite, ktorý výrazným spôsobom posilnil sociálny dialóg. Postavenie sociálnych partnerov posilnil najmä inštitút opakovaného prerokovania materiálu v prípade, ak s ním niektorý zo sociálnych partnerov nesúhlasí a požiada o jeho opätovné prerokovanie.

Podotýkam, že napríklad v ČR ani zákon o tripartite, ani inštitút opätovného prerokovania nemajú, pričom tripartita v našich krajinách vzišla zo spoločných základov postavených v rokoch 1990 až 1992.

A práve opätovné prerokovanie materiálu ministerstva hospodárstva, navrhujúceho zvýšenie ceny plynu, sa stalo kameňom úrazu. Pri prvom prerokovaní v RHSD 31. augusta ani odborári, ani zamestnávatelia s materiálom nesúhlasili a požiadali o jeho opätovné prerokovanie. To malo prebehnúť na mimoriadnom rokovaní, ktoré predsedníctvo tripartity zvolalo na 11. september. Delegácie sociálnych partnerov na toto rokovanie síce prišli, ale na ňom oznámili, že odmietajú o tomto materiáli rokovať. Argumentovali rôzne - nesúhlasom s navrhovaným zvýšením, nesúhlasom s obsahom a úrovňou materiálu, dokonca zo strany zamestnávateľov aj tým, že nemajú mandát o tomto materiáli rokovať.

Základný spor, ktorý sa potom riešil na predsedníctve RHSD 19. septembra, spočíval v tom, či má vláda ešte povinnosť so sociálnymi partnermi o materiáli rokovať predtým, ako bude predložený na rokovanie vlády. Za vládu som presadzoval názor, že túto povinnosť nemá a materiál môže prerokovať bez toho, že by bol porušený zákon o tripartite alebo rokovací poriadok rady. Odborári a zamestnávatelia tvrdili, že by to znamenalo porušenie zákona a rokovacieho poriadku rady, aj keď neboli schopní špecifikovať, ktoré paragrafy a články citovaných noriem mali byť porušené.

Možno, že sa môže zdať, že to nie je až také dôležité a že sme mohli ustúpiť. Nemyslím si to, som dokonca presvedčený o tom, že nemohli, pretože by to mohlo byť veľmi nebezpečným precedensom. Pristúpiť na interpretáciu odborov a zamestnávateľov by totiž znamenalo, že vláda by sa stala rukojemníkom sociálnych partnerov.

Ak by tí totiž odmietli rokovať o akomkoľvek materiáli, vládu by zablokovali a znemožnili by jej pracovať a rozhodovať. To by celkom určite znamenalo také obmedzenie povinností a práv vlády, čo by bolo v rozpore s Ústavou SR (s čl. 114 a 119). Ak by vláda rozhodla bez nimi blokovaného opätovného prerokovania, pri ich interpretácii zákona by išlo o rozhodnutie v rozpore so zákonom o tripartite. Teda sociálni partneri by v prípade neochoty rokovať o akomkoľvek materiáli vystavili vládu do dilemy buď porušovať ústavu, alebo porušovať zákon.

Táto dilema pritom neexistuje, pretože zákon v žiadnom prípade nedáva právo blokovať rozhodnutie vlády odmietnutím rokovať. Zákon dáva právo sociálnym partnerom rokovať opätovne. Ak však oni sami síce o opätovné rokovanie požiadajú a potom rokovať odmietnu, tak sa to nedá interpretovať ako porušenie zákona zo strany vlády.

Nemožno pritom akceptovať žiadne dôvody odmietnutia rokovať, tobôž nie nesúhlas s obsahom vládneho návrhu materiálu. Ak by sme mohli rokovať až vtedy, keď bude obsah materiálu podľa predstáv všetkých partnerov, znovu by išlo o obmedzenie ústavných právomocí a povinností vlády a pri mnohých materiáloch by sme nemohli rozhodnúť nikdy.

O tom je teda tento spor. O nedostatku ústretovosti pritom nemôže byť reč. Na rokovaní predsedníctva RHSD aj na rokovaní na najvyššej tripartitnej úrovni 12. októbra (predseda vlády s prezidentmi KOZ a AZZZ) sme opakovane ponúkli ďalšie rokovanie o cene plynu ako ústretový akt dobrej vôle. Odmietli sme však takú interpretáciu, že ide o našu povinnosť, pretože inak porušíme zákon.

V deň konania predsedníctva RHSD (19. septembra), na ktorom odborári a zamestnávatelia oznámili prerušenie sociálneho dialógu, sa konalo rokovanie vlády. Na ňom som vládu informoval o vzniknutej situácii, ako aj o postoji, ktorý som za vládu v tomto spore zaujal. Vláda môj postup zobrala na vedomie, bez toho, aby sa proti tomu postavil čo i len jediný prítomný, pričom prítomní boli aj členovia vlády za SDĽ a SOP.

O to viac ma prekvapili stanoviská SDĽ a SOP k vzniknutej situácii, ktoré ma obviňujú z kadečoho - z arogancie, nerešpektovania odborárov ako rovnocenných partnerov a podobne. Neviem, či sa stranícke grémiá týchto vládnych strán pýtali na názor svojich členov vlády, ktorí boli so situáciou oboznámení a ktorí môj postup zobrali na vedomie. Viem len, že mňa sa na môj názor ani na dôvody môjho postupu nikto z politického vedenia týchto strán neopýtal, a to napriek tomu, že sa pravidelne stretávame, napr. na rokovaniach koaličnej rady.

Viem tiež, že taktika ktorú používajú, teda sedieť vo vláde a zároveň vládu kritizovať, nepomáha žiadnej zo strán vládnej koalície, najviac však škodí samotným tým stranám, ktoré takéto praktiky používajú. Je zarážajúce, že to ešte stále nepochopili.

Autor: IVAN MIKLOŠ(Autor je podpredsedom vlády a predsedom RHSD)