Obrnený transportér zastavuje pri malom obchodíku na ulici Džabol Sarodž. Vodič otvára poklop a zoskakuje na zem. Obchodník prináša štyri umelohmotné kanistre a nalieva do nádrže sto litrov nafty. Vodič vyťahuje z vrecka hrsť afganií, platí a odchádza z mesta do hôr smerom na západ po prašnej ceste ku Gorbandu.

Mobilizované jednotky Severnej aliancie sústredené na kábulskom fronte, sú typickou pologerilovou armádou. Len dôstojníci a časť vojakov sú profesionáli, väčšinu vojakov čakajúcich na útok na hlavné mesto odviedli z hôr.

Majú vlastné, väčšinou civilné oblečenie a vlastné zbrane. Časť z nich sú obyčajní dedinčania, ktorí prichádzajú z kišlakov spolu so svojimi poľnými veliteľmi. Stravujú sa u príbuzných, alebo jedia chlebové placky v miestnych čajovniach. Velitelia im vyplácajú nepatrné stravné, ktoré dostávajú z ministerstva obrany Severnej aliancie.

Rovnako ako v Čečensku alebo v albánskej armáde UCK tu existuje systém platieb na rôznych veliteľských úrovniach. Veliteľ tanku dostane od nadriadeného sumu peňazí a od tej chvíle si musia samostatne zabezpečovať naftu aj drobné opravy v autodielni.

„Sú to pastieri, ale bojovať sa za tých dvadsať rokov naučili,“ hovorí Amín, pracovník ministerstva zahraničných vecí. „Chcú dobyť Kábul čo najskôr, aby sa mohli na zimu vrátiť domov. Ak by Američania bránili aliancii v skorej ofenzíve na hlavné mesto, môže sa stať, že časť vojakov si zbalí veci a vráti sa ku svojim stádam.“

Kráčame v oblaku prachu za transportérom. Táto horská cesta, ktorá predtým viedla z Džabol Sarodže do Bamiánu je po dvadsiatich kilometroch pred úzkym kaňonom zahradená obrovským kontajnerom plným kameňa. Tu je línia frontu v Gorbande.

Ak hovoríme front, je to v horských podmienkach akosi zveličené. Teraz stúpame úplne nelineárne, nekonečnou príkrou cestičkou kamenia a prachu na jeden z trojtisícových vrcholov. Tu je jedno hniezdo obrany proti Talibanu. Asi pätnásť mužov v zemľanke, dva ťažké guľomety, jeden mínomet, niekoľko granátometov. Cesta pod nami je ako na dlani. Dole počujeme výbuchy mínometu.

„Máme tu dvadsaťpäť takýchto stanovíšť. Odvšadiaľ je vidieť cesta. Neprekĺzne ani myš,“ hovorí veliteľ hniezda Hadži Sydjgik. Na druhej strane kaňonu vo výške tri a pol tisíc metrov sú pozície Talibanu. „Bývajú rovnako pohodlne ako my,“ smeje sa Hadži Sydjgik.

Včera na území Talibanu v Gordbande na druhej strane údolia dopadli americké bomby. „Počuli sme lietadlá a potom niekoľko výbuchov. Nevieme, čo zasiahli. Ale bombardovanie v horách je nezmysel. Talibovia sú rozptýlení práve tak ako my. Nemohli mať žiadne veľké straty. Útoky na základne, letisko, kasárne, zoskupenie vojsk - áno. Ale tu v horách?“

Autor: JAROMÍR ŠTĚTINA agentúra Epicentrum, Gorband, Afganistan pre SME