Na sklonku verdiovského roku sa repertoár Opery SND rozšíril o ďalší, tu dosiaľ neinscenovaný opus. Je potešiteľné, že po skompletizovaní vrcholného diela zrelého Verdiho (Don Carlos, Aida, Othello, Falstaff) a znovuzaradení neodmysliteľného Nabucca, obrátila dramaturgia pozornosť na opomínanú tvorbu majstrovho raného obdobia. Na javisko SND sa tentoraz dostáva predposledné dielo z tvorivej periódy nazývanej „roky galejí“- Luisa Miller, skomponovaná podľa drámy Friedricha Schillera Úklady a láska.
Inscenáciu režijne pripravil Miroslav Fischer, verný svojej typickej koncepcii opery ako výpravného realistického javiskového tvaru so silnou dramatickou atmosférou a prepracovanými vzťahmi medzi postavami. Miestami snáď detailnosť a popisnosť akcie išla na úkor celku a zbytočne odvádzala pozornosť, tak ako si v podstate výtvarne efektná, no miestami predsa len predimenzovaná scéna Milana Ferenčíka mohla odpustiť niektoré ilustratívne detaily. V konečnom dôsledku však inscenácia určite zaujme toho diváka, čo hľadá v opere pôsobivé divadlo, strhujúci príbeh vášne, no predovšetkým krásnu hudbu.
V koncepcii nového šéfdirigenta Petra Feranca odznel Verdi - na druhej premiére pod vedením Rastislava Štúra - plný drámy i lyriky. Obsadeniu prvej premiéry dominovala Iveta Matyášová ako herecky presvedčivá, technicky výborná Luisa, v roli Grófa von Waltera sa vo veľmi dobrej forme predstavil majestátny Ján Galla, úlohu Wurma skvele stvárnil Juraj Peter, Denisa Hamarová bola vzhľadom i spevom neprehliadnuteľnou Vojvodkyňou Fredericou. Hoci Gurgen Ovsepjan ako Rodolfo miestami bojoval s menšími technickými problémami a Jánovi Ďurčovi v úlohe Millera chýbalo viac otcovskej vrúcnosti, celkový dojem z interpretácie možno i vďaka dobre pripravenému zboru hodnotiť pozitívne.
Veľký úspech ďalších Verdiho diel - Rigoletta, Trubadúra, Traviaty - zatlačil Luisu Miller na perifériu záujmu publika. Snáď i bratislavské uvedenie prispeje k jej renesancii.
MICHAELA MOJŽIŠOVÁ
(Autorka je teatrologička)
