Erotická revue mala vždy povesť niečoho zakázaného a zároveň exkluzívneho. Prvý raz vyšla v období október 1930 až máj 1931 ako súkromná tlač maliara Jindřicha Štyrského. V tiráži sa zdôrazňuje, že táto tlač „nesmie byť verejne predávaná ani vyložená, ani požičiavaná, ani inak rozširovaná alebo zaradená do verejných knižníc“. Malo to jednoducho upozorniť cenzorov a moralistov všetkého druhu, aby nestrkali nos do záležitostí, do ktorých im nič nie je.
Keď v redakcii Jindřicha Štyrského vyšla, bolo zrejmé, že pôjde o ďalšiu avantgardnú revue v dobrej tradícií Pásma, ReDu, Odeonu a ďalších. Z obsahu je zrejmý príklon k surrealizmu, lepšie povedané k aktivitám parížskej surrealistickej skupiny v oblasti výskumu erotiky a sexu. Zápisy zo schôdzí skupiny konaných 27. 1. a 31. 1. 1928 pod názvom Pátranie surrealistov v sexuálnych oblastiach patrí celkom isto k tomu najzaujímavejšiemu, čo Erotická revue priniesla. Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že vo vtedajšom Československu surrealistická skupina ešte neexistovala, vznikla až v roku 1934, desať rokov po parížskej skupine. Paríž bol pre našich avantgardistov hlavným mestom umenia a miestom, odkiaľ prichádzali takmer všetky iniciatívy a inšpirácie.
A tak sa stali tieto zápisky zo schôdzí surrealistov veľkou výzvou na pokračovanie diskusie na tabuizované témy (sadizmus, pederastia, homosexualita a lesbizmus, exhibicionizmus a iné). V rámci diskusie parížskej skupiny surrealistov, diskusie čiastočne živelnej, čiastočne pedantskej, napríklad Pierre Unik konštatoval, že pederastia sa mu protiví práve tak, ako sa mu hnusia výkaly, a André Breton vyhlásil, že mužovi, ako bol markíz de Sade, je všetko dovolené, lebo dokázal nasadiť život za slobodu mravov. Absencia morálky nebola absolútna, práve Breton sa v tejto diskusii postavil proti existencii bordelov, lebo sú to miesta, ktoré sa príliš podobajú „azylom a väzniciam“.
Štyrského súkromná tlač však žiadny škandál ani verejnú diskusiu na pálčivé témy nevyvolala. Bola príliš privátnou záležitosťou vhodnou do bibliofilskej zbierky. Nič menej, ale ani nič viac, lebo to bola revue veľmi rôznorodého obsahu a neobyčajne kolísavej úrovne.
Prezentovala literátov od Aretina, Voltaira, Rimbauda až k Nezvalovi a Halasovi. Ale aj ukážky ľudovej slovesnosti a folklóru z veľkomestských periférií. Ukážky erotiky orientálnej hneď vedľa banálnych pornografických kresieb.
Kvalita príspevkov kolísala, ale bola skôr podpriemerná, priniesla síce básne renomovaných spisovateľov a kresby známych umelcov, ale už tým, že sa tvorcovia nepodpisovali a väčšinou použili skratky, dali najavo dištanc od „diela“, vážnej tvorby, väčšinou celkom oprávnene. Maliar Jindřich Štyrský do výtvarnej časti zaradil predovšetkým kresby Toyen, ktoré sa ale držali línie ilustrátorskej a boli celkom v duchu rustikálnych predlôh, obrích falusov a rokokových lesbických scén v budoári. Karikaturisti a ilustrátori vedení zmyslom pre všetko čudné a groteskné zdôraznili naopak nepevnosť hranice medzi erotikou a pornografiou.
Ukázalo sa, že nezlučiteľnosť avantgardného umenia a pornografie je takmer úplná, hlavne preto, že pornografia je fenoménom detailu a fotograficky presného realizmu. Úplná je aj dnešná detabuizácia sexu. Aj preto sa Erotická revue stala iba dokumentom doby.
JIŘÍ OLIČ
(Autor je básnik a publicista)
