„Nie som až taká odvážna, ako by sa podľa mojich výkonov mohlo zdať. Napríklad aj zo Schwechatu do Popradu s rýchlym šoférom po vašich cestách som mala strach, nevedela som, či nemám radšej zatvoriť oči…“ vtipkuje Catherine Destivellová (na snímke), dnes 41-ročná francúzska lezecká hviezda, ktorá prišla na festival horských filmov ako čestný hosť diskutovať s divákmi.

S lezením začala ako 13-ročná, ale dráhu profesionálnej lezkyne-pretekárky odštartovala až ako 25-ročná. Hoci všade vyhrávala a darilo sa jej, po piatich rokoch pretekanie opustila a vrátila sa k ozajstným vysokým horám. Začalo jej chýbať dobrodružstvo, hora ako taká. Odborníkom i kolegom-lezcom „vytierala zrak“ neuveriteľnými sólami v ťažkých cestách, či už v západnej stene Les Drus, alebo v mýtickej severnej stene Eigeru, v Grandes Jorasses. Obdiv získala aj za zimné sólo Bonattiho cesty v severnej stene Matterhornu. Zlákali ju aj Himaláje, vyliezla juhozápadnú stenu Shisha Pangmy a južnú stenu Anapurny. Pred piatimi rokmi sa vážne zranila v Antarktíde, ale s lezením neprestala. „Urobila som hlúposť, nebola som sústredená a pri fotení na vrchole vo výške 4200 metrov som stratila rovnováhu a spadla som 20 metrov. S otvorenou zlomeninou nohy som 16 hodín musela zostupovať do stanu a tam v búrke štyri dni čakať na lietadlo. Nebol to však žiadny zlom v mojom živote, leziem ďalej a o návrate do Antarktídy opäť snívam,“ vyznala sa Catherine.

Na ťažké himalájske expedície však už nemyslí. Vraj jej výška nad 7500 metrov nerobí dobre, už chce liezť len pokojné, ľahšie veci pre potešenie. „Chcem mať z lezenia radosť, to je pre mňa motivácia. Keď som bola 11 dní v stene Les Drus, párkrát som si kládla otázku, čo za stupídne pohyby to robím, stále dokola to isté… Nikdy to nesmie byť nuda, chcem mať pri lezení pocit ako na dovolenke, tešiť sa, nie vnímať drinu.“

S odzbrojujúcou úprimnosťou sa priznáva k strachu. „Mám strach, že budem mať strach. V Himalájach som si uvedomila, že strach môže znamenať nebezpečenstvo. Myslím si, že nestojím o to podstupovať obrovské riziká, dávať život do hry. Preto si vyberám cesty, na ktoré som pripravená, o ktorých viem, že nie sú nad moje sily,“ vyznáva sa matka 4-ročného syna Viktora. Pomaly aj s ním začína zliezať menšie skaly. Viktora to baví, len nechce používať lano. „Nenútim ho do lezenia, ak ho to nebude baviť, nechá to. Ale myslím si, že je to výborný šport pre deti. Robila som fyzioterapeutku, viem, ako rozvíja telo, pohyby,“ dodáva zodpovedná matka Catherine.

Šarmantná Francúzka sa necíti ako žena-lezkyňa diskriminovaná. Vraj možno kolegovia lezci občas trochu žiarlili, ale nie na výkony, skôr pre to, že ju ako ženu si médiá viac všímali. „Vždy som liezla sama, ani rodičia to nevedeli. Sólo lezenie prináša väčší pôžitok, človek sa cíti slobodnejší. A možno mám tie sóla rada aj preto, že mi žiadny chlap potom nebude hovoriť, že on cestu vyšiel ako prvý…“ žartuje Catherine. V Poprade sa nezdržala dlho. Po hviezdach ako Ed Hillary, Kurt Diemberger, Tomaž Humar, Alan Robert či Krzystof Wielicki ozdobila svojou aurou atraktívneho hosťa prestíž festivalu. Doma ju však čakala jej súčasná najväčšia vášeň, syn Viktor. MIRA KOVÁČIKOVÁ