V marci minulého roku začal vyšetrovateľ konať vo veci neoprávneného vyplatenia odmien členom vlády. Dvaja premiéri totiž poskytli ministrom odmeny, hoci na to podľa zákona neboli oprávnení. Vladimír Mečiar celkove desaťkrát a Mikuláš Dzurinda dvakrát porušili zákon. Po minulom týždni im za to žiadny trestný postih nehrozí. Proti Dzurindovi vyšetrovateľ ani nevzniesol obvinenie a obvinenie, ktoré vzniesol proti Mečiarovi, prokurátor definitívne zrušil. Nebol to teda nezávislý súd, kto rozhodol, že sa nedopustili trestného činu, ale už vyšetrovatelia a prokurátori. Ide o rozhodnutie, voči ktorému možno vzniesť viaceré výhrady. Tým najdôležitejším sa budeme venovať podrobnejšie.

Je nepochybné, že členovia vlády, ktorí si poctivo robia svoju prácu, by mali poberať aj odmeny, ak podávajú mimoriadne výkony. Na to, aby ich mohli dostať, je však nevyhnutná právna norma, ktorá premiérovi dovolí, aby ich udelil. Čo bol dôvod, pre ktorý ešte predsedníctvo vlády na začiatku mája 1992 schválilo uznesenie číslo 13. Na jeho základe smel vtedajší premiér Čarnogurský poskytnúť členom svojej vlády „odmeny vo výške do 50 percent základného funkčného platu… za úspešné hospodárske a mimoriadne pracovné výsledky“.

Aj jeho nástupca Mečiar na konci roku 1992 udelil odmeny ministrom v súlade so zákonom. V máji 1993 však Národná rada SR schválila zákon č. 120, ktorým upravila platové pomery ústavných činiteľov. Po ňom sa už odmeny udeliť nesmeli.

Bol porušený zákon

Zákon totiž jednoznačne stanovil, že členovi vlády SR „patrí plat vo výške 1,5-násobku platu poslanca mesačne“, že mu patrí aj „mesačný funkčný poplatok“, ak je predsedom alebo podpredsedom kabinetu, a že všetkým „patria paušálne náhrady vo výške, ktorú určí vláda SR uznesením“. O odmenách nie je v zákone ani slovo. Napriek tomu ich vtedajší premiér Mečiar - do marca 1994, keď bol z funkcie odvolaný - udelil ešte dvakrát.

V júni 1994 preto správa Najvyššieho kontrolného radu jednoznačne skonštatovala: „Závažné bolo zistenie o poskytovaní odmien ministrom minulej vlády zo mzdových prostriedkov jednotlivých ministerstiev. Týmto postupom bol porušený zákon NR SR č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov.“ V letnej uhorkovej sezóne bola správa natoľko zaujímavá, že sa dostala na prvé stránky novín. Aj vtedajší predseda NKÚ Jozef Olej sa snažil výsledky kontroly čo najviac medializovať. Novinárom vysvetlil podstatu a závažnosť kontrolného zistenia a ešte ich aj upozornil, že sa správou NKÚ bude zaoberať i vláda Jozefa Moravčíka.

Premiér Moravčík sa oboznámil s jej obsahom a chybu svojho predchodcu nezopakoval - rešpektoval právny stav, preto ministrom odmeny neudelil. Po ňom však opäť prišiel do funkcie premiéra Vladimír Mečiar, ktorý sa vrátil i k svojej prechádzajúcej praxi.

Nad rámec noriem

Na to, že je nezákonná, na začiatku roku 1995 upozornili aj odborníci z ministerstva práce a sociálnych vecí. S ich výhradami sa premiér vyrovnal zvláštnym spôsobom. Vo februári 1995 nechal vo vláde schváliť uznesenie číslo 67. Kabinet ním odsúhlasil, „aby do doby schválenia príslušných právnych úprav sa postupovalo podľa uznesenia Predsedníctva vlády SR č. 13/1992“.

Tretia Mečiarova vláda prijala právne irelevantné uznesenie, pretože ani najvyšší orgán výkonnej moci nestojí nad zákonom. Keďže právna norma o platových pomeroch ústavných činiteľov nadobudla účinnosť, návrat k predzákonnej norme bol zjavne protiprávny, hoci ho odhlasovala vláda.

Mečiarov kabinet si to uvedomoval, lebo ministerke Keltošovej uložil, aby vypracovala normu, ktorá by umožnila „riešiť poskytovanie nárokov… nad rámec súčasne platných právnych noriem“. Touto vetou vláda i jej predseda priznali, že vyplácanie odmien prekračuje rámec platných právnych noriem. Napriek tomu v ňom premiér pokračoval. A neprestal ani vtedy, keď mu v máji 1996 napísal nový predseda NKÚ.

Jozef Balejík listom Mečiara ex offo upozornil, že nesmie udeľovať odmeny ministrom, pretože „právna norma - zákon č. 120/1993 Z. z. z 21. 4. 1993 - takúto možnosť nedáva“. Šéf NKÚ ešte pripomenul, že zistenia, ktoré uviedol protokol kontrolného úradu za rok 1994, sa opäť vyskytli aj v kontrolnom protokole z roku 1995. Na jeho žiadosť o urýchlenú nápravu premiér Mečiar odpovedal tým, že ešte šesťkrát vyplatil odmeny. Počas jeho vládnutia bola neoprávnene vyplatená suma 13 815 625 korún.

Na mečiarovskú tradíciu plynulo nadviazal i jeho nástupca - aj on ministrom udelil odmeny na konci roku 1998 a 1999. Ich výška sa priblížila k trom miliónom korún. Keď v januári roku 2000 právnik Ivan Habaj v týždenníku Domino fórum upozornil, že v právnej norme, ktorá upravuje platové pomery ústavných činiteľov „niet ani zmienky o tom, že by medzi platové náležitosti členov vlády patrili aj odmeny“, najskôr zareagovali ministri Dzurindovej vlády. Vyhlásili, že odmeny vrátia. Potom konal aj ďalší predseda NKÚ. Jozef Stahl vo februári odovzdal polícii písomné podklady o nezákonnom vyplácaní odmien. V marci potom vyšetrovateľ začal trestné konanie vo veci. Po roku a pol sa konanie skončilo. Proti Dzurindovi nevzniesli obvinenie už vyšetrovatelia, proti Mečiarovi ho zrušila prokuratúra. Možno pochybovať o tom, či sú ich dôvody iba zákonné.

Premiér má úrad

Vyšetrovanie vo veci sa fakticky skončilo už v novembri minulého roka. Z dvoch premiérov vyšetrovateľ obvinil iba jedného. Zdôvodnenie, prečo Dzurindovo konanie nenaplnilo skutkovú podstatu trestného činu, poskytol verejnosti vtedajší náčelník slovenských vyšetrovateľov Jaroslav Ivor. Kým v prípade pána Mečiara bolo jednoznačne preukázané, že na neoprávnenosť vyplácania odmien bol upozornený, a teda vedel, že koná protizákonne, v prípade pána Dzurindu sa to vraj vyšetrovateľovi nepodarilo preukázať.

Dnešný predseda vlády sa pri vypočutí obhajoval, že on sám nemôže poznať tisícky zákonov. „Premiér má Úrad vlády na to, aby sa oň mohol oprieť,“ tvrdil Dzurinda. Zodpovednosť za porušenie právnej normy pripísal šéfovi odborného útvaru Úradu vlády, ktorý návrh na vyplatenie odmien predložil. Vyšetrovatelia jeho verziu akceptovali. Na rozdiel od nich ju prokurátori spochybnili nielen vecne, ale aj právne.

So správou NKÚ sa v roku 1994 oboznámil nielen premiér Moravčík, ale rokovala o nej aj vláda. Jej členom bol aj minister dopravy a spojov Mikuláš Dzurinda. Jeho vtedajší kolega a dnešný generálny prokurátor Milan Hanzel si na to dobre pamätá. Na novinársku otázku, či sa mohlo stať, aby niektorý z ministrov Moravčíkovho kabinetu nepostrehol, že odmeny nemôžu byť vyplácané, Hanzel odpovedal, že si to vie dosť ťažko predstaviť, pretože „to by taký minister musel jednoducho na rokovaní vládneho kabinetu nepočúvať“.

Informácia, že odmeny sú nezákonné, sa však k ministrovi Dzurindovi dostala aj inak. Najvyšší kontrolný úrad posunul svoje zistenia aj na jednotlivé ministerstvá. Mikuláš Dzurinda ako minister podpísal dokument, ktorý konštatoval, že z prostriedkov ministerstva boli nezákonne vyplatené odmeny jeho predchodcovi Hofbauerovi. Dňa 7. júla 1994 ho postúpil Generálnej prokuratúre na ďalšie konanie. Podľa informácií, ktoré získala nielen televízia Markíza, ale aj viaceré denníky, problém nezákonne vyplatených odmien bol predmetom troch rezortných porád, ktoré viedol vtedajší minister dopravy a spojov. Keby aj po tom všetkom chcel tvrdiť, že mu o nezákonnosti odmien nebolo nič známe, potom by to znamenalo, že ako člen vlády nepočúval, ako minister nevedel čo podpisuje a ako šéf rezortu netušil, o čom viedol porady.

Sám sebe nenadelil

Generálny prokurátor Milan Hanzel reagoval nielen na vecnú, ale aj právnu stránku Dzurindovej sebaobhajoby. Argument vyšetrovateľa i jeho šéfa Ivora, že stíhanie dnešného premiéra nie je namieste, lebo o nezákonnosti vyplácania odmien nevedel a zákon porušil nevedome, komentoval slovami: „Niektoré tvrdenia vyšetrovateľov a prokurátorov ma udivujú… Šokujú ma také tvrdenia vyšetrovateľa, že neznalosť zákona ospravedlňuje.“ Ak by totiž neznalosť zákona naozaj ospravedlňovala, potom by bola obrana proti trestnému stíhaniu veľmi jednoduchá: číra nevedomosť by zabezpečila aj beztrestnosť…

Ak vyšetrovatelia inklinovali k takej verzii prípadu, ktorej prijatie im umožnilo, aby nemuseli obviniť premiéra Dzurindu, prokurátori sa zas od leta minulého roku prikláňali k inému právnemu výkladu. Takému, aby mohlo byť obvinenie expremiéra Mečiara zrušené.

Už v júni 2000 dozorujúci prokurátor Michal Barila svojim nadriadeným napísal, že podľa jeho názoru je stíhanie bývalého predsedu vlády nezákonné. O vyplácaní odmien vraj nerozhodol Vladimír Mečiar sám, ale vláda ako kolektívny orgán. Lenže aj keď vláda naozaj prijala vo februári 1995 uznesenie, „aby sa postupovalo podľa uznesenia Predsedníctva vlády SR č. 13/1992“, samo „sa“ toto uznesenie realizovať nemohlo. O konkrétnom postupe musel rozhodnúť konkrétny človek, ten, ktorý odmeny udelil.

Bývalá podpredsedníčka vlády Katarína Tóthová vždy tvrdila, že zákon o platových pomeroch ústavných činiteľov jednoznačne umožňuje udeľovanie odmien a veľmi často pripomínala, že „predseda vlády Vladimír Mečiar si nikdy sám sebe odmenu nenadelil“. Z čoho je zrejmé, že iným ju nadeľoval práve on. Barilov argument, prečo nemožno Mečiara stíhať, bol taký nepresvedčivý, že si ho neosvojil ani predseda HZDS.

Zodpovedá šéf kapitoly

Vladimír Mečiar aj v čase, keď bolo obvinenie proti nemu vznesené, dával prednosť vlastnej argumentácii. Jeho advokát Miroslav Ábelovský novinárom vysvetľoval, že expremiér podľa zákona nikdy nebol správcom rozpočtovej kapitoly Úradu vlády, a preto nemôže niesť ani zodpovednosť za vyplatenie odmien členom svojho kabinetu. Vladimír Mečiar teda nezvaľoval vinu za vlastné rozhodnutia na vládu, ale ukázal prstom na vedúcich úradu: „Za nakladanie s peniazmi vždy zodpovedá šéf kapitoly. Ja som síce bol predsedom vlády, ale mne patril len sekretariát, nespravoval som kapitolu…“ Počas jeho premiérovania boli vedúcimi úradu vlády štyria ľudia: Ivan Lexa, Zdenka Kramplová, Milica Suchánková a Milan Topoli. Aj keď sa ich bývalý šéf pokúšal do prípadu zamočiť, napokon aj on sám z neho vyšiel suchou nohou.

Vo februári tohto roku dozorujúci prokurátor Barila doručil nadriadeným svoje rozhodnutie o zastavení Mečiarovho stíhania. Generálna prokuratúra sa s ním vtedy nestotožnila. Jeho návrh akceptovala až vtedy, keď sa Michal Barila stotožnil s takým výkladom kauzy, s akým už na začiatku tohto roku prišiel jeho najvyšší šéf.

V januári 2001 generálny prokurátor Milan Hanzel vyhlásil, že on osobne nevylučuje, že trestné stíhanie pre odmeny bude napokon zastavené. Tvrdil, že aj keď odmeny boli vyplatené bez právneho titulu, „to ešte neznamená, že musí ísť jednoznačne o trestnú zodpovednosť“. Okresnému prokurátorovi Barilovi preto Generálna prokuratúra odporučila, aby zabezpečil došetrenie prípadu, ktoré by smerovalo k určeniu stupňa spoločenskej nebezpečnosti.

Spoločensky (ne)bezpečné

Po dlhých mesiacoch došetrovania Barila dobre pochopil zmysel odporúčania, lebo takmer doslova zopakoval názor svojho šéfa. „Napriek tomu, že bol nejakým spôsobom porušený zákon, nie každé porušenie zákona zakladá aj trestnoprávnu zodpovednosť,“ vyhlásil minulý týždeň dozorujúci prokurátor. Jeho šéfovia z generálnej úrovne zašli ešte ďalej - oni dokonca priznali, že konanie Vladimíra Mečiara síce naplnilo všetky formálne znaky podstaty trestného činu, ale nenaplnilo materiálny znak a tým je spoločenská nebezpečnosť. Inými slovami, Generálna prokuratúra povedala, že to, čo vykonal expremiér, by bolo trestným činom, keby to bolo nebezpečné pre spoločnosť. Lenže vyplatenie odmien vraj spoločensky nebezpečné nebolo, lebo vláda plnila nielen bežné úlohy. „Z tohto pohľadu možno preto poskytovanie odmien hodnotiť ako odôvodnené,“ píše sa v stanovisku Generálnej prokuratúry. Posúďme tento záver z hľadiska toho, čo hovorí trestný zákon.

Štvrtý odsek paragrafu tri stanovil, čím je určovaný stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť: „Je určovaný najmä významom chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý, spôsobom vykonania činu a jeho následkami, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, osobou páchateľa, mierou jeho zavinenia a jeho pohnútkou.“ Vezmime to teda po poriadku.

Nie je spoločensky nebezpečné, ak verejný činiteľ vykonáva svoje právomoci tak, aby obišiel zákon a tým zabezpečil neoprávnený prospech skupine verejných činiteľov? Nie je spoločensky nebezpečné, ak tým spôsobí štátu škodu veľkého rozsahu? Nie je spoločensky nebezpečné, ak sa takého činu opakovane dopustí predstaviteľ najvyššieho orgánu výkonnej moci, hoci bol na protizákonnosť svojho postupu opakovane upozornený? Nie je spoločensky nebezpečné, že tak konal človek, ktorý aj v ďalších prípadoch závažným spôsobom poškodil verejný záujem a ktorý sa opätovne uchádza o možnosť rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovať správu vecí verejných?

Generálna prokuratúra na to odpovedala celkom jednoznačne. Jej predstavitelia totiž dospeli k záveru, že „intenzita konania V. Mečiara nie je takého charakteru, aby mohlo byť posúdené ako trestný čin“. K tomu sa dá povedať už len jedno. Intenzita konania vyšetrovateľov a intenzita konania prokuratúry nie sú takého charakteru, aby mohli byť posúdené ako obhájiteľný a korektný postup. Ak je niečo pre spoločnosť mimoriadne nebezpečné, tak práve netrestanie spoločensky nebezpečných činov.