Globálna ekonomická situácia je vážna, ale nie zúfalá. Pozorovatelia medzinárodného hospodárskeho diania sa v posledných týždňoch a mesiacoch veru nemôžu sťažovať na nedostatok Jóbových zvestí: Americká ekonomika sa dlhé mesiace zmieta v stagnácii s hrozbou recesie. Washingtonská ústredná banka znižovala od začiatku kalendárneho roku úrokové miery ako na bežiacom páse: ich zásadným cieľom bolo - za neexistencie inflačnej hrozby - prispieť k znovunaštartovaniu konjunkturálneho motora. Pokles sadzieb má totiž okrem iného za následok zlacnenie splácania investičných podnikových kreditov. Podporuje sklon firiem modernizovať jestvujúce a stavať nové výrobné prevádzky, prijímať do pracovného pomeru nových zamestnancov produkujúcich lepšie výrobky. Na konci tohto reťazca je stúpajúci odbyt, čiže rast hrubého domáceho produktu a zníženie počtu ľudí bez práce.
Aj americká administratíva sa skoro celý rok všetkými desiatimi usilovala odvrátiť hospodársku recesiu. Časť rozpočtového prebytku sa rozhodla vrátiť zo štátnych rúk naspäť občanom. Týmto chcel prezident George Bush junior podporiť celospoločenský dopyt: viac peňazí v peňaženke totiž znamená, že obyvatelia môžu viac vydávať na spotrebné účely, podniky môžu potom viac vyrábať, investovať a zamestnávať viac ľudí. Výsledným efektom je zvyšovanie dopytu, hrubého domáceho produktu a znižovanie miery nezamestnanosti.
11. september mal za následok zhoršenie ekonomických vyhliadok do budúcnosti. Prevahu získala všeobecná neistota týkajúca sa amerického odvetného útoku a najmä odvetných atakov globálnej teroristickej hydry. V takejto atmosfére dochádza k prirodzenej reakcii: spotrebitelia odkladajú nákup nových automobilov či hypotéky na dom alebo byt; podniky vyčkávajú so zamýšľanými investíciami. V našom konkrétnom prípade to znamená, že v Spojených štátoch budeme svedkami hospodárskej recesie, poklesu hrubého domáceho produktu vo dvoch za sebou nasledujúcich štvrťrokoch. Washingtonská centrálna banka znížila nedávno úrokovú mieru na najnižšiu úroveň za posledné štyri desaťročia, administratíva predložila parlamentu gigantický program podpory celoamerického dopytu. Cieľom už nie je ani tak odvrátiť recesiu, ale zabrániť dlhodobému a hlbokému prepadu ekonomických aktivít a čím skôr opätovne naštartovať konjunkturálny motor.
Pre psychiku občanov je dôležitý aj pohľad na burzu. Mnohí Američania sa totiž aktívne zúčastňujú na dianí na newyorskom parkete. Aktéri na Wall Street zažili do marca 2000 dejinne jedinečný burzový boom, odvtedy sme zase svedkami historicky unikátneho spľasnutia tejto akciovej bubliny.
A práve kombinácia ekonomickej recesie a burzového krachu naháňa mnohým ľuďom strach. Pred očami majú rok 1929, veľkú hospodársku krízu, ktorá sa začala v Spojených štátoch krachom na newyorskej burze a neskôr zachvátila celý svet. Tu sa však podobnosť končí. V roku 1929 totiž robili zodpovední činitelia všetko nesprávne: ústredná banka zdvihla úrokovú mieru, vláda zanedbala štátne výdavky a zatvorila hranice pred zahraničnými výrobkami. Zvýšené úroky boli úderom pre investície, nízke štátne podporné programy pre celospoločenský dopyt a zahraničnoobchodné bariéry pre voľný pohyb tovaru, ktorý je jedným z najdôležitejších predpokladov globálneho dynamického ekonomického vývoja.
Ako sa zdá, súčasní špičkoví americkí politickí a ekonomickí predstavitelia sa z veľkej hospodárskej krízy poučili. Celospoločenský dopyt podporujú štátnymi programami (financovanými z prebytku erárneho rozpočtu), podnikové investície forsírujú mimoriadne nízkymi úrokmi (pri krátkodobej sadzbe 2,5 % a inflácii 2,7 % rozdáva centrálna banka peniaze vlastne zadarmo), nezatvárajú hranice pred zahraničnými výrobkami - hospodárska strana globalizačnej medaily žiari naďalej plným leskom.
V kocke: George Bush junior sa riadi na ekonomickom poli pragmaticky. Všetky jeho doterajšie návrhy a opatrenia sa opierajú o teoretické poznatky a praktické hospodársko-politické skúsenosti posledných desaťročí. Doma hodil cez palubu teoretické poučky o výlučnosti a nezmieriteľnosti keynesiánskych a monetaristických ekonomických pák; v zahraničí sa napriek všetkým politickým okolnostiam usiluje o dynamický rozvoj globalizačného procesu. Zatiaľ sa vyvaroval všetkých troch spomínaných základných chýb, ktorých sa dopustil v roku 1929 jeho predchodca v Bielom dome Clark Herbert Hoover.
JÁN ŠALGOVIČ, Mníchov
