Len málokto by sa čudoval, že naše odbory nestoja o obnovenie sociálneho dialógu. Hoci ony to vysvetľujú inak, v skutočnosti nemajú do dialógu čím prispieť. Všetky výhrady, ktoré donekonečna omieľajú, len čo uvidia kameru, pripomínajú pivné reči, a tak jediným dialógom, ktorého sú naši odborári schopní, je krčmový dialóg.
Nie že by nebolo na čo nadávať. Dzurindova vláda porobila toľko chýb, že len ich evidenciou by sa uživila jedna odborová centrála. Centrála KOZ sa s niečím takým neunúva. Naučila sa, že dlhodobé prežitie jej zabezpečí papagájovanie hesla, že sociálna a hospodárska situácia je zlá. Občas toto tvrdenie zdôrazní snahou o štrajk. Periodickým opakovaním pochodov na Úrad vlády SR sa odboroví predáci pripomínajú verejnosti najmä preto, aby zamestnanci nezačali pochybovať, či ich odborové príspevky majú nejaký zmysel. Tu sa však práca, poslanie a schopnosti slovenských odborov končia.
Aj takáto jednoduchá politika má svoje pozoruhodné momenty. Najzaujímavejší je vzťah odborov k vláde a naopak. Hoci je sociálna situácia najväčším tŕňom v odborárskom oku, príslušný minister je vo vláde ich trójskym koňom. Za šéfa celej tripartity Magvašiho navrhovali ešte skôr, ako sa na ich stranu demonštratívne postavil v otázke cien plynu. Za pozornosť stojí aj spontánna spriaznenosť odborárov so zamestnávateľmi. Nejde pritom výlučne o sledovanie spoločných ekonomických záujmov - napríklad o ceny plynu. Ak to zamestnávateľom politicky vyhovuje, požičajú odborárom aj podnikové autobusy, aby sa „davy“ idúce za predákmi mali ako dostať do Bratislavy.
Porozumenie, ktoré Magvašiho časť SDĽ, zamestnávatelia a odbory nachádzajú stále častejšie, je prejavom blížiacich sa volieb. Úloha odborov v nich bude jasná - hlasným krikom pripomínať, že hospodárska a sociálna situácia je zlá. Čím viac budú kričať, tým bude ich politická cena vyššia. A keď príde čas volebných lístkov, ponúknu sa tomu, kto zaplatí najviac.
JURAJ JAVORSKÝ
