Na prvú polovicu októbra vybral redaktor Pavol Hudík do čítania na stanici Devín v piatich pokračovaniach ukážky z tvorby Štefana Krčméryho, pričom každá časť predstavovala niekoľko úryvkov tematizujúcich slovenskú minulosť od dávnoveku až po čerstvú minulosť, meranú, samozrejme, od Krčméryho súčasnosti.

V baladickej zložke fascinuje plastika jazyka, plnosť, hutnosť, sýtosť výrazu, presnosť kresby. Takú plnokrvnú slovenčinu dnes stretneme len zriedka - Rúfus, Moravčík, Turčány či Hečko. Tajomstvo tejto pôsobivosti istotne tkvie aspoň sčasti v mnohostrunnej, bohato modulovanej interpretácii trojice Peter Sklár, Vladimír Durdík a Štefan Bučko. Prozaické texty, pri všetkej presnosti, už tak intenzívne nežiaria - próze to zrejme nie je dané.

Pri toľkých superlatívoch by čitateľ mal predpokladať, že ide v danom žánri o perlu, ktorou by sa literárna redakcia rozhlasu mohla hrdiť. Skoro by tak aj bolo, nebyť tradičného kameňa úrazu - latinčiny. Nie je dnes už bežná a interpreti naozaj nemajú povinnosť ovládať ju. Tak, ako je fyzicky nemožné ovládať výslovnostne desiatky jazykov, s ktorými sa profesionálny interpret na svojej dráhe stretne. Ale ak tie vtrúseniny cudzieho jazyka majú tvoriť súčasť koloritu diela, ktoré nimi operuje ako integrálnou entitou zobrazovaného sveta, musia znieť rovnako autenticky ako jazykové prostredie, do ktorého sú vtopené. Na Slovensku dnes už nie je problémom nájsť si niekoho, kto ovláda aj veľmi exotickú cudziu reč, živú či mŕtvu. Len by tu muselo byť kultúrne povedomie, že k interpretačnému umeniu (a režijnej orchestrácii!) patrí aj samozrejmosť dať cudzím jazykom výslovnostne, čo im patrí, keď ich už berieme do úst.

Toto povedomie je na Slovensku vzácne a bohorovnosť, s akou verejne vystupujúci ľudia pokladajú svoje jazykové neznalosti za salonfähig, vždy znova udivuje. Pravda, aj tento prístup je selektívny. K jazykom ako angličtina interpreti, hlásatelia, moderátori, ale aj politici pristupujú zväčša s vedomím, že sa ich komolením zhodia. K jazykom ako taliančina, rumunčina, ruština či latinčina málokedy - o exotickejších ani nehovoriac. A tak v črte, kde Krčméry kráľovi Matiášovi len tak mimochodom pripisuje znalosť siedmich rečí, počujeme pri Horaciovom traktáte De amicitia v poslednej slabike vysloviť T, hoci to sa medzi samohláskami mení na C. (Napokon, sám Horacius sa v pôvodine píše Horatius.) Alebo nám interpret všetkých Aeneasov preslabikuje tak, ako je napísané, hoci AE neznamená nič iné než dlhé É a hoci Vergiliov epos Aeneis asi ešte vždy patrí k stredoškolskému učivu. Aspoň dúfam.

(Autor je publicista)