Občianka Mirka H. sa vybrala do Slovenského národného divadla, ktoré je zriadené štátom a ním aj financované, vypýtať si dokumentáciu o prenájme veľkej (takzvanej prezidentskej) lóže v minulom roku.
Sympatický vrátnik na generálnom riaditeľstve SND občianku Mirku telefonicky ohlásil asistentke generálneho riaditeľa pani Reguliovej, ale potom zložil slúchadlo so slovami: „Máte napísať žiadosť a adresovať ju pánovi Jamrichovi.“ Ústne sa to vraj vybaviť nedá, „lebo majú toho veľa“.
Neporovnateľná zmena nastala, keď s tou istou žiadosťou prišiel novinár Peter K. Ochotný vrátnik zatelefonoval na to isté číslo a pani asistentka reagovala okamžite. Na otázku, či v Národnom divadle skutočne nemožno žiadať informácie za základe zákona 211/2000 aj ústne, zaznela odpoveď: „Samozrejme, že áno. Príďte za mnou na druhé poschodie.“
Na druhom poschodí pani asistentka nebola vo svojej kancelárii. Prepojené kancelárie boli síce odomknuté, ale vyzerali opustene a ani po sérii hlasitých pozdravov novinára sa nikto neukázal.
Po desiatich minútach čakania v sprievode právničky vyšla pani asistentka Reguliová z tých istých dverí, v ktorých ju pred chvíľou neúspešne hľadali. Jej právnička vysvetlila, že v SND zatiaľ nemajú nejaký odbor ani poverenú osobu, ktorá by mala na starosti vybavovanie žiadostí o informácie.
Potom bola poučovaná právnička, že v takom prípade od nás musí prevziať žiadosť hocikto v danej inštitúcii a vyrovnať sa s ňou musia sami. Veľmi ochotne tak urobila.
Celé vybavovanie aj s čakaním trvalo 25 minút. Občan by odišiel uspokojený len čiastočne a musel by si so SND dopisovať. Novinár bol úspešnejší, asi práve vďaka svojej profesii.
(kr, hr)
