Depresia nie je novým ochorením, ale až v poslednom storočí počet ľudí, ktorí trpia jej príznakmi, narástol tak, že odborníci hovoria o rakovine 21. storočia. Aj keď je dnes dobre liečiteľná, lekára psychiatra vyhľadá len 10 - 25 % pacientov. Prečo?
Jeden z hlavných dôvodov je, že lekári depresiu nevedia správne identifikovať. Druhý dôvod, ktorý sa týka všetkých ľudí, je, že psychické ochorenia, ku ktorým sa depresia radí, berieme ako niečo, o čom sa radšej mlčí ako rozpráva. Depresívnych ľudí diskriminuje často najbližšie okolie, politika aj ekonomika štátu. Pritom táto duševná porucha postihuje v najväčšej miere ľudí v najproduktívnejšom období života a jej ignorovaním sa štát oberá o nemalé zisky.
Dá sa táto situácia zmeniť?

• Depresia je podľa definície Svetovej zdravotníckej organizácie duševným ochorením, ktoré sa prejavuje stratou nálady, záujmu o čokoľvek, radosti.

• Depresívny človek sa cíti vinný, menejcenný, má nepokojný spánok, zníženú chuť do jedla, stráca energiu a nevie sa sústrediť. Tieto problémy môžu prerásť do chronickej podoby a takto postihnutého človeka úplne odrezať od spoločenského života.
• Depresiou trpiaci človek sa v krízovej situácii nedokáže ani sám o seba postarať, ba čo je horšie, jediné východisko vidí neraz len v samovražde. Každoročne sa tak rozhodne ukončiť utrpenie 850-tisíc depresívnych ľudí na svete. Pritom platí, že každá depresia je liečiteľná.
• Depresia patrí k najčastejším príčinám invalidity a pracovnej neschopnosti na celom svete.
• Depresia postihuje ľudí oboch pohlaví, každého veku a sociálneho postavenia.

Človek trpiaci chronickou depresiou to nemá ľahké. Na jednej strane je pre okolie padavka, ktorá nevie niesť život, alebo precitlivená duša, ktorá si našla na problémy dobrú výhovorku. Na druhej strane patrí depresia k duševným ochoreniam, a preto má pacient mnoho dverí zatvorených. Skúste napríklad uzavrieť depresiou trpiacemu človeku životnú poistku. Je to komplikované, ak nie rovno nemožné.
Na Slovensku existuje dva roky stará reprezentatívna štúdia o depresívnom ochorení v spoločnosti. Jej výsledky sú katastrofálne ako všade inde na svete. Čísla ľudí trpiacich depresiou alebo jej príznakmi v čase výskumu sú jedny z najvyšších v Európe. Najviac trpia depresiami invalidní občania, nezamestnaní, potom študenti a až potom starí ľudia. Nezamestnanosť na depresiu nevplýva najviac, príznaky súvisia viac s regionálnou atmosférou. Najviac depresívnych ochorení je bez zjavnej vonkajšej príčiny u ľudí maďarskej národnosti.

Panská choroba
Depresívnym pacientom zvyčajne neveríme. Depresiu si stotožňujeme so zlou náladou, náhlym smútkom, a ten zvykne po čase sám prejsť. Navyše, mať depresiu je módne. Veta "mám depku" zľudovela.
Typickým názorom duševne zdravého človeka, ktorý nevie pochopiť pocity trpiacich depresiou, sú životné múdrosti a dobré rady typu: "Život je o problémoch, ktoré musíme riešiť."
Zdravý človek takých ľudí podvedome vníma ako menejcenných: "Dokáž okoliu, že nie si neschopný!" Poukazuje na to, že aj on má problémy, ale dokáže ich riešiť, vníma svet z krajšej stránky.
Častým postupom zdravého človeka, ktorý povzbudzuje trpiaceho depresiou je, že vytiahne na svetlo tie najhoršie celosvetové problémy: "Pozri sa na hladujúce deti v Afrike, vojnové siroty, ochrnutých vozičkárov po havárii - tí majú skutočné problémy!" Zároveň zdôrazňuje, že depresívny človek je celý, môže chodiť, má rodinu, má všetko, po čom túži. Z toho jasne vyplýva, že depresia je panský výmysel, ktorý vzniká z nudy a kratochvíle.
Celý vtip je však v tom, že človek trpiaci depresiou sa nedokáže pozrieť na svet zo svetlejšej stránky, nevládze riešiť problémy a je rád, keď dokáže poslednými zvyškami vôle zdvihnúť telo z postele a ísť na záchod. Lekári na zjednodušené pochopenie takto duševne chorého hovoria o depresii ako o chemických zmenách v mozgu, ktorý nedostáva tie látky, ktoré by mal, a toto je jeho reakcia.

Stratený zmysel života
Pocity trpiacich na depresiu v akútnom štádiu opisuje mladá Bratislavčanka, ktorá s depresiou žije niekoľko rokov: "Vás dobrý film poteší, ja z toho istého filmu prepadnem nekonečnému zúfalstvu a beznádeji," hovorí. Príčinou zúfalstva nemusí byť vec alebo človek, príčina depresie nemusí byť vôbec žiadna. "Príde a nezbavíte sa jej vlastnou vôľou ani myslením na niečo pekné a príjemné - na to jednoducho vtedy myslieť neviete. Moje myšlienky sa vtedy krútia stále dookola okolo smútku a beznádeje, vtedy nevnímam nič iné," vysvetľuje.
Človek s touto duševnou poruchou prestáva vidieť zmysel života v bežných činnostiach, ktoré predtým vykonával automaticky každý deň. Zamýšľa sa nad vecami, nad ktorými sa bežne nepozastavujeme: "Načo si čistiť zuby? Prečo ísť do práce, kde budem zase len robiť do výplaty a potom zas, a takto do dôchodku celých nasledujúcich dvadsať rokov každý deň?" Zmysel obyčajného života sa práve stratil.

Lieči sa málokto
Čo teda robiť s depresívnymi ľuďmi? Hlavne si pamätať, že z celej duše najviac nenávidia dobré rady na prekonanie smútku a problémov. Žiadne zlepšovanie nálady nepomôže. Jedinou dobrou radou je, aby navštívili psychiatra.
Dnes najznámejším a najrozšírenejším spôsobom liečby sú lieky - antidepresíva. Dôvod je jasný - rôzne božské zjavenia neúčinkujú na každého tak ako tabletka, ktorá upravuje chémiu mozgu a čakať, až to prejde samo, nemá zmysel. Utrpenie, ktoré prežíva človek pri depresii, je jedno z najväčších utrpení, aké poznáme.
Väčšina psychológov aj psychiatrov sa zhodne, že najúčinnejšia je kombinácia antidepresív s následnou psychoterapiou, no sú aj takí, ktorí lieky vynechajú.
Každá depresia je liečiteľná, od roku 1957 na ňu existujú lieky. Jej klinickou formou trpelo počas výskumu na Slovensku 20 percent ľudí a príznaky depresie malo ďalších dvadsať percent. Asi len dve percentá z nich sa psychiatricky liečili alebo vyhľadali odborníka. Všetci ostatní sa liečia na inú diagnózu, alebo sa vôbec neliečia.

Omyly v ordináciách
Mnohí z postihnutých buď zbytočne trpia, alebo zaťažujú zdravotníctvo nesprávnou liečbou príznakov. Chodia od jedného somatického lekára k druhému na nákladné vyšetrenia a neúspešne. Príčin je viac. Šéf nadácie Liga za duševné zdravie, psychiater Peter Breier hovorí, že diagnóza depresie nemusí byť ľahká. Nie každá depresia sa prejavuje smútkom. "Niekedy sú v popredí telesné príznaky - bolesti a ťažkosti orgánov, pričom vyšetrenia sú negatívne. Lekári liečia napríklad bolesti žalúdka, bolesti pri srdci alebo chrbta, ale neodstraňujú príčinu," hovorí. Dodáva, že oveľa vážnejším dôvodom, prečo ľudia trpia, je to, že duševné choroby sú stále stigmou. "Ľudia majú strach ísť k psychiatrovi. Domnievajú sa, že za svoje ochorenie budú diskriminovaní, čo je na Slovensku stále pravda."

Duševné poruchy a AIDS sú tabu
"Vážim si ľudí ako napríklad Michal Dočolomanský alebo Marek Vašut, ktorí o sebe povedali, že sa liečia na depresiu," hovorí psychiater Peter Breier. Aj podľa neho sme ešte stále ďaleko od toho, aby to priznal niekto z podnikateľských alebo politických kruhov. Depresívne ochorenie je podľa Svetovej zdravotníckej organizácie s ďalšími duševnými poruchami rovnakým spoločenským tabu ako vírus HIV/AIDS.
"Nedávno som mal pacienta, ktorý trpel depresiou a veľmi trval na tom, aby sa to nikto nedozvedel, lebo jeho inak veľmi úspešná firma by nedostala zákazky," hovorí Breier. Dodáva, že diskriminovaní sa môžu cítiť napríklad aj ľudia pracujúci v štátnej správe, ktorí prichádzajú do styku s utajenými skutočnosťami. Tí údajne musia uviesť, či netrpia nejakou duševnou chorobou.
Žena v strednom veku a slušnom postavení v práci, ktorá trpí klinickou depresiou, má väčšie šťastie, s diskrimináciou sa nestretla. "Asi pracujem v tolerantnom prostredí a okrem toho žijem vo veľkom meste." Sama riešila dilemu, či prijať do zamestnania človeka s duševnou poruchou: "V práci nemám problém s duševne chorými ľuďmi, ktorí sa liečia, ale aj tu uplatňujem individuálny prístup a pozerám sa na skutočné schopnosti človeka."
Ročne príde do kontaktu s duševnou chorobou priamo alebo v svojom okolí milión Slovákov, napriek tomu sa o nej nehovorí. "Tvárime sa, akoby bolo všetko v poriadku a potom sa stáva, že v čakárni sa stretnú susedia z paneláku, ktorí to o sebe ani netušili," hovorí Peter Breier.

O problémoch len anonymne
Liga za duševné zdravie zriadila prvokontaktnú poradňu priamo v bratislavskom hypermarkete a stále prevádzkuje linku dôvery Nezábudka. Na internete je zoznam a kontakty na prevažnú väčšinu slovenských psychoterapeutov, psychiatrov a psychológov s praxou. Záujem ľudí je veľký.
Podľa psychologičky Alexandry Pekníkovej z linky dôvery, za posledný rok stúpol počet volajúcich ľudí s psychiatrickými problémami z jednej tretiny na jednu polovicu. Podľa nej prevládajú pocity beznádeje, strata istoty, zamestnania, či naopak, nezvládnutie návalu práce.
Aj podľa psychiatričky Danice Daudovej, ktorá vedie poradňu v Auparku, majú ľudia problémy. Do poradne chodia aj z okolia Bratislavy špeciálne pre to. Psychologickú poradňu navštívilo od jej spojazdnenia 118 ľudí. Linka aj poradňa zaručujú úplnú anonymitu a výsledkom je, že čoraz viac ľudí sa osmelí a zájde za psychiatrom.

U koho sa liečiť?
Ľudia si často pletú pojmy - psychiater je lekár na liečbu duševných chorôb a psychológ sa zaoberá psychickými procesmi, ktoré ešte nie sú chorobné. Depresie liečia psychoterapeuti. Takúto terapiu môžu robiť aj psychológovia, aj psychiatri, obe skupiny prejdú špeciálnym výcvikom. Depresiám sa venuje okolo 600 psychoterapeutov, ktorí majú aj svoju spoločnosť.
Prax vykonávajú zväčša psychiatri v neštátnych ambulanciách, ktoré majú zmluvu s poisťovňami, ale počet pacientov je taký veľký, že zvyčajne nestačia robiť psychoterapiu. Tú môžu robiť aj psychológovia v štátnych alebo neštátnych ambulanciách. Existujú ešte neštátne zariadenia, kde si pacient platí v hotovosti.
"Mám pocit, že psychiatri sú na liečbu depresií lepší," hovorí depresiou trpiaca pacientka. Keď sedí v čakárni, má pocit, že oberá o čas psychiatra aj oveľa ťažšie prípady chorých, paranoikov či schizofrenikov. U koho sa teda liečiť? Stačí psychológ s humanitným vzdelaním alebo psychiater s lekárskymi znalosťami? V zásade je to jedno, lebo obaja prejdú rovnakým výcvikom.
Ako to vyzerá na terapii? Psychiater a terapeut Peter Breier hovorí, že existuje veľa spôsobov, akými pomôcť depresívnemu pacientovi: "Ide o nácvikové metódy, pri ktorých sa človek snaží depresiu zvládnuť odvedením myšlienok niekde inde a navodiť si pozitívnejšie myšlienky. Iná metóda vychádza z poznania vlastných problémov, lebo depresiu obyčajne spúšťa vonkajší podnet, ktorý si pacient nemusí ani uvedomiť," hovorí. Treba nájsť citlivú škvrnu pacienta a nacvičiť, aby jeho reakcia na ňu neviedla až k hospitalizácii.

Woody Allen na gauči
V Spojených štátoch amerických je stále neutíchajúcou módou jedna z foriem psychoterapie -psychoanalýza, ktorú zaviedol Sigmund Freud. Dobre ju poznáme z filmov Woodyho Allena. Na červenom gauči leží herečka a spolu s terapeutom analyzujú deň. Zameriavajú sa na detaily, správanie psíčka, reakcie kamarátky do telefónu, náhlu chuť na žltú papriku.
Peter Breier sa pousmeje: "Pod dojmom amerických filmov máme predstavu, že každý tam má svojho terapeuta. Je to však len životný štýl zopár ľudí z umeleckej smotánky, ktorá si to môže dovoliť." Hovorí, že jedna hodina psychoanalýzy tam stojí 250 dolárov a robí sa takmer každý deň minimálne päť rokov. Aj podľa toho si môžeme poopraviť mienku o tom, koľko Američanov si ju môže dovoliť.
Skutočná psychoanalýza na Slovensku neexistuje. Psychoanalýza by bola rovnako drahá pre pacienta aj pre odborníka, ktorý by chcel získať certifikát. Najbližšie sa študuje napríklad v Prahe, terapeut musí prejsť celým päťročným procesom na vlastnej koži a hodina výuky stojí asi 500 korún.
Sumy, ktoré si musia naši pacienti doplácať za bežné terapie, sa pohybujú okolo 500 korún za hodinu. Zdravotné poisťovne preplácajú pri psychoterapii relatívne malú sumu. Stále sú to však menšie sumy ako zaplatia za psychiatra Američania.

Priznať sa, že som blázon?
Pacienti, ktorí sa liečia na depresiu liekmi, zväčša vedú zvyčajný život, sú zaradení v spoločnosti.
Niektorí sa osmelia a najbližšiemu okoliu prezradia, že sú psychiatrickými pacientmi. Stretnú sa s rôznymi reakciami: "To sa naozaj nedalo robiť nič iné?" alebo s pochopením a rešpektom k faktu, že užívajú lieky.
Aj keď sa nemusíme svojho názoru na užívanie antidepresív vzdať, pacientom pochopenie pomôže prijať diagnózu do svojho života, prestanú sa cítiť menejcenne.
"Ako skvelo by som sa cítila, keby som sa nebála tajiť svoju chorobu!" hovorí mladá vysokoškoláčka. Odkedy nastúpila do práce, musí sem-tam zaklamať, k akému doktorovi v skutočnosti ide a psychiatra má pre istotu v inom meste. Riešiť problémy podľa predstáv iných ľudí býva poriadne ťažké.

Bol Jack Nicholson zrelý na terapiu?
"Prečo je človek nešťastný, prečo? Lebo je tu systém voľnej lásky," pýta sa a hneď si aj odpovedá pani usadená vzadu v miestnosti. V sídle Ligy za duševné zdravie o chvíľu začnú premietať film s Jackom Nicholsonom O Schmidtovi. V rámci tohto projektu najprv premietnu film s psychologickým pozadím, na pódium si sadnú odborníci - psychológovia alebo psychiatri, a spolu s divákmi rozoberajú otázky, ktoré z filmu vyplynú. Na pretras sa postupne dostane Robert de Niro v Znovu analyzuj, Pedro Almodóvar a jeho Matka, Svet podľa Prota alebo aj Samotári.
Dnes večer sa premieta Nicholson, ktorý bezchybne zahrá poisťováka v dôchodku. Čerstvého vdovca, ktorý sa uzatvorí do seba a prepadne depresiám. Z nich mu nepomôže ani jediná dcéra, s ktorou si nerozumejú, lebo si nestihli vybudovať vzťah. Téma debaty je teda depresia a všetko, čo sa jej týka.
V predných radoch sedia vzorne ako na prednáške študentky psychológie, za nimi sa miešajú ľudia zo sídliska s pacientmi z terapií, odborníci aj ľudia, ktorí sem zablúdili prvýkrát.
Film O Schmidtovi má niekoľko rovín, pre každého je dôležitá tá, ktorá zobrazuje dôverne známe situácie alebo pocity. Je to o nás, dozvieme sa po filme od jednej z dvoch psychiatričiek na pódiu. "Hovoriť o tom, čo prežívame, je veľmi ťažké. Tí, čo poznáte terapie, to dobre viete," hovorí psychiatrička, ktorá pracuje s duševnými poruchami na mužskom oddelení nemocnice. Naráža na uzavretosť Jacka Nicholsona, ktorý sa po smrti manželky uzavrie do seba a nepustí von ani jednu emóciu. Až na konci filmu sa rozplače, keď dostane kresbičku od malého černošského chlapčeka, ktorému robí pestúna na diaľku. Nikdy sa nevideli a predsa je chlapček jeho najbližším človekom na svete.
Psychiatrička chrlí odborné výrazy o fyziologickej podstate smútku, o tom, že smútková práca u Schmidta neprebehla. Niektorí diváci chápavo prikyvujú, výrazy poznajú z praxe alebo z ordinácie. Do diskusie sa zapojí pani, ktorá s formulovaním prežívaných pocitov zjavne nemá problém. Ani ostatní nie sú ticho, možno im rozprávanie prináša úľavu.
Téma depresia sa rozvíja do mnohých otázok. Niekto spomenie osamelosť starých ľudí, pocit nepotrebnosti v dôchodku alebo stereotypné delenie úloh v domácnosti.
Psychiatrička spomenie, že muži si radi vyberajú za psychoterapeutky ženy. Hneď tlmočí ich názor na ženy, ktoré "hoci majú už päťdesiat, stále investujú do seba, svojho vzhľadu, a to je pre muža vyznamenanie". Mladou študentkou to pri tých slovách trhne, neveriacky sa pozerá okolo seba. Najviac to však v publiku zahučí, keď sa začne v súvislosti s depresiou hovoriť o nezamestnanosti.
"Depresia a hnev je to isté," hovorí odborníčka, "Je to hnev obrátený voči sebe." Vonkajšie prejavy depresie sú rôzne, niekedy by mohli vzbudzovať úplne opačný dojem. Zvonku však vyzerá všetko inak, hovorí psychiatrička, keď oponuje pánovi, ktorému sa zdal Nicholson v dvoch scénach príliš aktívny na to, že trpel smútkom.
Pani z publika sa pýta, či mohol Schmidt dodatočne dobudovať vzťah s dcérou. "To by museli ísť na terapiu," zhodnotí psychiatrička.
Na záver sa prihlási pán, ktorý všetko zhrnie: "Bol to dobrý film." A viete, kto zachránil Nicholsona alias Schmidta, zrelého na psychoterapiu? Jeho mŕtva žena, ktorá ho ešte pred svojou smrťou prinútila kúpiť cestovný karavan.
foto z filmu: www.imdb.com

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ