Je to zvláštna kniha, ten Kompost Ivana Žuchu. Ani román, ani básnická zbierka, ani esej, ani vedecká štúdia, ani sci-fi, ani literatúra faktu. Nič z toho a zároveň zo všetkého trochu, nie kompozícia, ale kompostizácia rozličných nápadov, zážitkov, myšlienok, ktoré autor hádže jedno na druhé, aby ako ozajstný kompost vyvolal alebo urýchlil klíčenie čoho? Predstáv, estetických, emocionálnych vzrušení, myslenia?

Žucha je autor rozhodne netradičný a bytostne nekonvenčný: z jeho zápiskov či záznamov sa dozvedáme dosť o ňom samom ako o psychiatrovi a človeku, pre ktorého nie je nič sväté, ktorý nedá veciam pokoj, stále "krtkuje" a s veľkou záľubou relativizuje pojmy, hodnoty, normy, ustálené spojenia. Dovoľuje mu to jednak vrodená skepsa spojená so zvedavosťou, jednak obrovská sčítanosť, lebo v jeho textoch raz narazíte na Platóna, inokedy na básnikov Mallarmého alebo Rilkeho, a ozveny prečítaných, či kedysi čítaných autorov sa vynárajú na rozličných miestach, nie však preto, aby ich diela citoval alebo nebodaj analyzoval, ale len ako súčasť nejakej reflexie. A Žuchovi víri v hlave všeličo.

Keď povedzme napíše, že priletel na Mallorcu alebo na ostrov Gran Canaria - a takýchto cudzín je v knihe toľko, že autora môžeme pokladať aj za scestovaného - nikde sa nezmieňuje o turistických atrakciách. Všíma si skôr more, piesočné duny, nie fyziku pobytu, skôr jeho metafyziku; v našom prípade hovorí, že sa stal "predmetom leteckej dopravy", hotelového podnikania, teda že sa spredmetňuje a ostrov je "prienik mnohonásobných spredmetnení".

Abstrakcia od konkrétneho je u neho pravidlom, či už vychádza z nejakej epizódy, z nejakej idey, alebo teórie. Bez akýchkoľvek súvislostí podrobuje svojej neúprosnej logike pojmy ako viera, túžba, pýcha, skúsenosť, formy, poznanie, šťastie, atď., rozoberá ich na "súčiastky", konfrontuje ich s reálnou ľudskou praxou, prevracia naruby významy, rozhutuje, špekuluje, dráždi, provokuje. A dosť rád je exhibicionistom. Žuchove impromptu, nech sa už týkajú čohokoľvek, napríklad aj jeho psychiatrickej činnosti a profesúry na lekárskej fakulte, majú napospol veľmi vzácnu vlastnosť: iróniu a sebairóniu, prirodzený humor.

Autorovi vyhovuje hra a výmysel, hraničiaci často s nezmyslom. "Pri rozmnožovaní sa miešajú gény dvojice. Prečo nie trojice alebo pätice? Vieme si predstaviť, ako by fungoval Eros, keby pohlaví bolo päť?" Alebo iná otázka: "Čo robí zaujímavými psychiatrov? Ak niečo, nuž len zmazanie hranice medzi zavretými bláznami a otvorenou spoločnosťou."

Ivan Žucha má v knihe väčší cyklus básní, ktoré sa dajú vnímať aj ako paródia, no zaznievajú tu takisto tóny vážne. Ku každej autorovej glose, najmä meditatívno-špekulatívnej, by bolo možné napísať teoretickú štúdiu; no na druhej strane môžete knihu začať čítať hocikde a hocikde aj prestať, lebo začiatky i konce sú relatívne ako všetko, čoho sa autor dotkne.

Žuchov literárny kompost je rovnako užitočný ako ten prírodný.