Slavomír Hatina udržiaval styky s niekdajšími politickými špičkami. Vo funkcii generálneho riaditeľa Slovnaftu prijal mesiac pred voľbami 1998 podpredsedu vlády Sergeja Kozlíka spolu s riadeľom Slovenskej informačnej služby Ivanom Lexom. FOTO - TASR
V niektorých spoločenských a ekonomických kruhoch ho považovali za príklad úspešného slovenského manažéra. Z robotníka v Slovnafte sa prepracoval na jeho riaditeľa a neskôr jedného z hlavných majiteľov. Dostal niekoľko manažérskych ocenení ako napríklad Zlatý podnikateľský biatec či Zlatú medailu STU. V zaniknutom Hospodárskom denníku ho čitatelia nominovali na popredné funkcie v rebríčku prominentov ekonomiky (medzi nimi bol napríklad aj Jozef Majský).
Pre iné spoločenské a ekonomické kruhy bol zasa príkladom zneužitia politických známostí na ekonomické ciele. Privatizácia Slovnaftu v roku 1995 bola pre mnohých väčšou kauzou ako napríklad Nafta Gbely alebo VSŽ.
SLAVOMÍR HATINA, dnes šéfuje Slovintegre, ktorá Slovnaft sprivatizovala a v roku 2000 predala maďarskej spoločnosti MOL. Slovintegra teraz vlastní asi 9,1 percenta MOL-u. Ide o obrovský majetok - nedávno zinkasovali vyše 600 miliónov korún za predaj približne pol percenta MOL-u.
Hatinovi prekážalo, že nedostáva v médiách priestor pri témach, v ktorých sa spomína privatizácia Slovnaftu. Denníku SME ponúkol rozhovor s podmienkou jeho autorizácie. Autorizovaný text sa odlišoval od rozhovoru prepísaného z nahrávky. V zmysle dohody zverejňujeme autorizovaný text.
Privatizáciu Slovnaftu niektorí označujú za najväčšiu privatizačnú kauzu. Ako sa s tým vyrovnávate?
"Privatizácia Slovnaftu bola určite objemom majetku, ktorý zmenil vlastníka, jedna z najväčších. Nebola však podľa môjho názoru privatizačnou kauzou, kde by sa bol uplatnil nezákonný, netransparentný alebo podvodný spôsob narábania s majetkom.
Vyrovnať sa s tým dá tak, že sa treba seriózne pozrieť späť a položiť si otázku, či privatizácia Slovnaftu priniesla efekt, alebo nie. To znamená, či mal prospech len privatizér, alebo aj štát a spoločnosť. Aký je rozdiel medzi rokom 1995 a povedzme rokom 2000, keď do spoločnosti vstúpil MOL? Ten stav sa od roku 1995 výrazne zmenil. Vtedajší Slovnaft sa so súčasným len ťažko dá porovnať. Dnes je Slovnaft jednou z najmodernejších rafinérií v Európe."
Nespochybňuje sa prospech Slovnaftu, ale prospech štátu. Podľa M.E.S.A. 10 si Slovintegra mohla dovoliť kúpu Slovnaftu splácať z peňazí, ktoré vytváral samotný Slovnaft. Aký bol teda prospech štátu?
"Slovintegra doteraz zaplatila štátu priamymi platbami a daňovými odvodmi viac ako 4,3 miliardy korún. Vráťme sa však do roku 1993. Už vtedy chcel štát privatizovať Slovnaft. Prebehol veľký medzinárodný tender a v ňom boli minimálne dve desiatky veľkých zahraničných spoločností. Nakoniec bol tender neúspešný, pretože ponuky boli pre štát neprijateľné. My manažéri a zamestnanci Slovnaftu sme sa teda prihlásili k možnosti ísť inou cestou a nájsť sami riešenie. To spočívalo v tom, že sami zmodernizujeme rafinériu. Výsledok je taký, a to nie je len naše konštatovanie, ale aj konštatovanie renomovaných odborníkov a spoločností, že Slovnaft patrí medzi najvyspelejšie rafinérie v celej Európe, určite do prvej trojky. Tento výsledok sa dosiahol tým, že v priebehu asi šiestich rokov sme preinvestovali viac ako miliardu dolárov. A obzrite sa po Slovensku - kto iný tu toľko preinvestoval?"
A nemyslíte si, že keby štát hľadal partnera aj v roku 1995, mohol nájsť aj niekoho, kto zaplatí viac ako Slovintegra?
"To sme v hypotetickej rovine. Nie je mysliteľné vyhlasovať každý druhý rok medzinárodný tender na predaj danej spoločnosti. Prečo by mal potenciálny strategický investor v roku 1995 zaplatiť viac ako v roku 1993, keď v spoločnosti v tomto období nedošlo k žiadnemu významnému zlepšeniu jeho ekonomiky ani technickej úrovne."
Po rokoch vyzerá všetko inak, ale v čase, keď sa privatizovalo, existoval objektívny ukazovateľ - bola to cena, ktorú zaplatila za akcie Slovnaftu Európska banka pre obnovu a rozvoj. V tom čase ju rozčúlilo, že štát predal vám akcie lacno, keď ona ich kupovala niekoľkonásobne drahšie. Nie je toto dostatočný dôkaz nevýhodnosti privatizácie?
"EBOR kúpila akcie v rámci navyšovania základného imania a stala sa finančným investorom, ktorý očakáva zhodnotenie svojej investície. Slovintegra sa stala strategickým akcionárom, ktorý prevzal na seba zodpovednosť za ďalší rozvoj spoločnosti. Celou energiou sa sústredila na vypracovanie a realizovanie rozvojovej stratégie, na zvyšovanie ziskovosti Slovnaftu a zabezpečenie finančných zdrojov na realizáciu týchto zámerov. Úvery na tento účel pritom získala bez štátnej garancie."
Napokon aj tak skončil Slovnaft v rukách zahraničného investora. Peniaze, ktoré za svoj vstup zaplatil, mohol mať štát, takto ich má Slovintegra. Je to morálne?
"To vôbec nie je pravda. Ešte raz zdôrazňujem, že v decembri 1993, a to je historický fakt, sa skončil pokus o privatizáciu Slovnaftu neúspešne. Čiže zbytočne sa budeme stále točiť okolo otázky, prečo nebol zahraničný strategický investor začiatkom 90. rokov. Nikto nebol ochotný dať pri vtedajšej technologickej vybavenosti Slovnaftu také peniaze, aké štát očakával. To až keď sa preinvestovala jedna miliarda dolárov a investor videl reálnu návratnosť svojej prípadnej investície, tak bol ochotný sem vstúpiť. Okrem toho štát aj v týchto dňoch dostane od Slovintegry tri miliardy korún vo forme daní práve z predaja Slovnaftu spoločnosti MOL."
Ako hodnotíte ideu vytvorenia slovenskej kapitálotvornej vrstvy Mečiarovou vládou, keď nakoniec aj tak takmer všade prišli zahraničné firmy?
"Ešte raz by som zopakoval, že v polovici 90. rokov pri vtedajšej technologickej úrovni a ekonomickej situácii Slovnaftu nebol nikto ochotný zaplatiť za podnik toľko, koľko chcel štát. Čo sa týka domácich privatizérov, zásadný problém je v tom, že nie všetci ľudia, ktorí vstupovali do privatizácie, mali jasnú predstavu, čo vlastne budú so sprivatizovanými spoločnosťami robiť. Nie som si istý, či väčšina mala pocit dostatočnej zodpovednosti, že sa stáva akcionárom spoločnosti. Je to vždy otázka kvality ľudí, tímov, ktoré sú schopné priviesť veci do dobrého konca. Veď si to zoberte - Slovnaft tým, že sem v roku 1995 nevstúpil zahraničný partner, nestratil nič. Do Slovnaftu prišli peniaze - či z prvého navyšovania základného imania, alebo z druhého, keď prišiel MOL. A tie peniaze išli na rozvoj. Štát má z toho prospech aj tým, že sa nemusí starať o nezamestnaných, má spoločnosť, ktorá je donorom štátneho rozpočtu, je veľmi zaujímavým exportérom. Osobne si myslím, že sme urobili kus dobrej roboty. Ale stále budem obhajovať len tento prípad, pretože o ňom viem veľa. Nebudem hovoriť, prečo sa privatizácia nevydarila inde. To nebol náš problém. Ale problém iných ľudí."
Ľudia privatizéri - sa vyberali podľa politickej príslušnosti.
"Slovintegra mala pri privatizácii Slovnaftu vyše 4500 akcionárov (takmer všetci zamestnanci). Pochybujem, že by boli všetci nosili politické tričká vtedajšej koalície. Ja sám som vtedy nebol a ani dnes nie som členom žiadnej politickej strany. Osobne som presvedčený, že sme vypracovali a zrealizovali kvalitný privatizačný projekt."
Ako ste vnímali, že privatizácia vrátane privatizácie Slovnaftu, bola úzko spájaná s politikou?
"Privatizácia je vždy spájaná s politikou, pretože ak dochádza k odštátňovaniu, tak je logické, že sa tak deje prostredníctvom vládnych činiteľov, ktorí na druhej strane sú reprezentantmi politických strán."
Je však rozdiel medzi politickým rozhodnutím privatizovať a rozhodovaním o konkrétnom predaji na základe politickej príslušnosti.
"Otázne je, kto dal politickú nálepku Slovintegre a prečo? Niekedy sa snažím dať protiotázku: Myslíte si, že keby sa Slovintegra neprihlásila do privatizácie Slovnaftu, že by Slovnaft nebol sprivatizovaný?"
Myslím si, že by bol sprivatizovaný.
"No tak teda. Takže potom musíme súťažiť s nejakým hypotetickým protivníkom, ktorý mohol byť privatizérom. Možno, že on by dosiahol ešte lepšie výsledky ako my, ale len možno. A dosť o tom pochybujem. Natoľko sa cítim manažérom, aby som vedel odhadnúť, že všetky tie veci sa nedali urobiť oveľa lepšie."
Aký bol prínos Slovintegry pre Slovnaft v reálnych peniazoch?
"Myslím, že prínos bol markantný. Za šesť rokov sme preinvestovali vyše miliardy dolárov. Zrealizovaním strategických rozvojových zámerov došlo k podstatnému zvýšeniu trhovej hodnoty Slovnaftu. Odstránili sa aj ekologické dlhy, na ktoré sa často zabúda."
Nebolo práve vrátenie 10 percent priznaním nečistej privatizácie?
"Po parlamentných voľbách v roku 1998 bol preverený spôsob privatizácie viacerých spoločností, medzi nimi aj Slovnaftu.
Dňa 3. mája 2000 bola podpísaná dohoda medzi Fondom národného majetku a Slovintegrou. Podstatou tejto dohody bolo stanovenie kúpnej ceny na tisíc korún za akciu. Od takto vypočítanej celkovej kúpnej ceny Slovnaftu bola odpočítaná realizovaná platba v hotovosti, výška nákladov na likvidáciu preukázateľného ekologického dlhu, ktorú Slovintegra zabezpečila, a zostávajúca nevykrytá suma bola riešená vrátením 10 percent podielu akcií. Pričom obe strany sa dohodli, že týmto spôsobom je definitívne uzavretá privatizácia Slovnaftu spoločnosťou Slovintegra a nebude ani v budúcnosti spochybňovaná. Dohodu schválila aj vláda SR."
Nemali ste obavu, že dopadnete ako Soboňove kúpele alebo iné prípady reprivatizácie?
"Obavu máte vždy. Musíte veriť, že existujú aj ľudia, ktorí berú argumentáciu, čo sa aj stalo."
Ste možno najbohatšia slovenská investorská skupina. Nie je práve to dôkazom toho, že z privatizácie Slovnaftu mala najväčší prospech nie spoločnosť, nie štát, ale Slovintegra?
"Točíme sa stále za tým istým chvostom. Už v predchádzajúcich odpovediach som viackrát argumentoval o výhodnosti privatizácie Slovnaftu pre spoločnosť samu i štát. Pochopiteľne, že z prospechu nevynechávam ani Slovintegru."
Ale veď to Slovnaft vlastne zvládol z vlastných zdrojov. Slovintegra v privatizácii nepriniesla žiadne reálne investície.
"A kto myslíte, že investoval už spomínanú miliardu dolárov do rozvoja? Slovintegra bola personálne prepojená so Slovnaftom, od robotníka až po generálneho riaditeľa. Ona získala potrebné financie a priniesla know-how do celého modernizačného procesu, ktorý si tak vysoko oceňujú zahraniční partneri."
Prečo ste Slovnaft predali?
"V roku 1999 sme sa dostali do prechodných finančných problémov, pretože úvery zdraželi vinou kurzových rozdielov. Dolár dosiahol prakticky 50-korunovú hranicu a ropa padla na nevídanú dolnú hranicu deväť dolárov. Súčasne došlo ku sklzu nábehu novobudovaného závodu. Vtedy sme hľadali riešenie - strategického investora. Vyhlásili sme medzinárodný tender a ten vyhral MOL. Dnes je Slovnaft súčasťou skupiny MOL, pôsobí v širšom celku na väčšom teritóriu v rámci skupiny, a to sú ďalšie pozitívne aspekty, ktoré sa dosiahli v Slovnafte. Skupina MOL sa stáva vedúcou integrovanou ropnou spoločnosťou v regióne strednej a východnej Európy a má ambície byť lídrom v regionálnej konsolidácii."
Stále ste predsedom predstavenstva Slovnaftu, ale už nie generálnym riaditeľom. Čo robíte?
"Robím predsedu predstavenstva. Generálny riaditeľ je exekutíva, ktorá vykonáva operatívne činnosti, ale predstavenstvo rozhoduje o strategických veciach. Samozrejme, že je tam súčinnosť a previazanosť, ale otázka je, či sa chcete iks rokov zaoberať aj operatívou, aj stratégiou. Potenciál každého z nás je vymedzený, hlavne, keď starnete. Potom si musíte zvoliť, čo je pre vás prijateľnejšie. Pre mňa je prijateľnejšie radšej sa zaoberať strategickými zámermi. Operatívnymi som sa zaoberal od roku 1970 až do roku 2002."
Chystáte sa zakladať novú zamestnávateľskú organizáciu. Máte niečo proti súčasnej Asociácii zamestnávateľských zväzov a združení?
"Z môjho pohľadu mi neprináleží hodnotiť asociáciu ako takú, pretože som nikdy nepracoval v jej funkciách. Ale tí, ktorí pracovali, prišli s tým, že sa pokúšajú takmer dva roky zmeniť štýl práce v asociácii, a zdá sa im, že je to proces, ktorý sa nedá uskutočniť. Prišli s myšlienkou vytvoriť nové spoločenstvo práve tých zväzov, ktoré boli nespokojné s prácou asociácie. A prizvali ma na spoluprácu."
Asociácia mala veľký vplyv na Mečiarovu vládu. Má byť to poslanie zamestnávateľskej organizácie?
"Nie. Predstavujem si ju ako partnera. Sú veci, ktoré sú pre tripartitu, a sú veci, ktoré sú pre bipartitu. Zamestnávateľom i vláde by malo ísť o zlepšovanie podnikateľského prostredia. Keď sa bude zlepšovať, tak sa bude zlepšovať aj ekonomická situácia v krajine. Vláda má za úlohu vytvoriť podmienky. Práve v tejto oblasti je priestor na dialóg."
Pred časom ste sa často objavovali po boku Vladimíra Mečiara. A to aj vo fázach, ktoré boli pre neho zlomové, napríklad pred voľbami. Mnohí si to vysvetľovali tak, že ho podporujete. Ako spätne hodnotíte príspevok jeho vlády k zlepšovaniu podnikateľského prostredia?
"Nepamätám si, že by som bol často po boku pána Mečiara. Bol som presne tak ako päťdesiatka ďalších významných manažérov. To znamená, že ak on raz, dvakrát do roka zavolal skupinu manažérov na diskusiu, tak, samozrejme, bol som tam aj ja."
Uvažovalo sa s vami na predné miesta volebnej kandidátky HZDS.
"A stalo sa to? Nestalo. Vtedy sa ma tiež pýtali, čo sa udialo, prečo nie som na kandidátke. Každý máme svoje hranice, za ktoré nemôžeme ísť. Mám ich aj ja, aj keď sa to možno mnohým nezdalo. Do politiky som nikdy nechcel ísť."
Nebolo prekročením hraníc, že ste boli na nominačnom sneme HZDS?
"To je opäť to isté. Dostal som pozvanie osobne od premiéra a neodmietol som to."
Aké máte vzťahy so súčasným premiérom?
"Také ako manažér s premiérom. Keď ma pozve prostredníctvom svojho protokolu, tak sa zúčastním. Obdobne to funguje pri pozvaniach od ostatných ústavných, verejných činiteľov a diplomatov."
KAUZA: PRIVATIZÁCIA SLOVNAFTU
Podľa think-tanku M.E.S.A. 10 pripravila privatizácia Slovnaftu Fond národného majetku, čiže štát, o miliardy korún. Ako prebehla?
Fond sa v roku 1995 rozhodol predať 39 percent akcií Slovnaftu spoločnosti Slovintegra, ktorú založilo 19 ľudí na čele so Slavomírom Hatinom. Oficiálna cena bola 6,4 miliardy korún, čo zodpovedalo trhovej cene akcií. Privatizačná zmluva však obsahovala rôzne zľavy, ktoré reálnu cenu výrazne znížili. Zmluva napríklad zľavila z ceny tri miliardy za to, že podnik bude investovať. Podľa M.E.S.A. 10 išlo iba o formálnu podmienku, pretože v tom čase bolo podľa už rozbehnutých investícií jasné, že bude splnená. Zľavu 2,4 miliardy zasa zmluva zaručovala v prípade, že Slovnaft bude dosahovať istú ziskovosť. Aj v tomto prípade M.E.S.A. 10 hovorí o formálnom kritériu.
"V skutočnosti teda jedinou reálnou investíciou, ktorú museli nadobúdatelia 39 percent akcií urobiť, bol ich vklad do základného imania Slovintegry (1 milión korún). Všetky ostatné prostriedky (...) budú v skutočnosti prostriedkami firmy, ktorú sprivatizovali," píše M.E.S.A. 10 vo svojej publikácii Od spoločného k súkromnému - 10 rokov privatizácie na Slovensku.
Slovintegra teda zaplatila za 39 percent Slovnaftu jednu miliardu korún. To zodpovedá cene 156 korún za akciu. Na porovnanie - niekoľko dní pred privatizačným rozhodnutím kupovala akcie Slovnaftu od fondu národného majetku aj Európska banka pre obnovu a rozvoj, ktorá zaplatila 1000 korún za akciu.
V roku 1997 Slovintegra konečne získala majoritný balík akcií, keď jej fond predal ďalších 15 percent akcií po 155 korún za akciu. Podľa M.E.S.A. 10 získala Slovintegra peniaze na túto transakciu tak, že predala tri percentá Slovnaftu na trhu - za reálnu cenu.
V roku 1999 prebehla čiastočná náprava tejto privatizácie. Fond národného majetku sa dohodol so Slovintegrou na vrátení 10 percent Slovanftu.
