Na výstave Josefa Ladu v Galérii mesta Bratislavy v Pálffyho paláci. FOTO - ČTK
Mladí aj starí, deti aj ich rodičia, laici i znalci - Josef Lada zotrel generačnú i stavovskú príslušnosť. Jeho výstava v Galérii mesta Bratislavy v Pálffyho paláci sa stala diváckym hitom. Víkendová návštevnosť sa pohybuje okolo tisícky. Aj preto sa termín skončenia výstavy predĺžil až do 18. apríla. Prečo Lada priťahuje? "Lebo je to doslova ľudový autor," hovorí spisovateľ Jiří Olič (1947), autor čerstvého životopisu o Josefovi Ladovi. Ten vyšiel v brnianskom vydavateľstve Petrov pod názvom Jos. Lada, odkazujúci na spôsob, akým sa tento výtvarník podpisoval pod svoje diela. "Prirovnal by som ho až k pop artistom. Zároveň je zaujímavé, že podobne ako Warhol aj Lada je umelec reprodukcie. Niekedy je lepší na pohľadniciach ako v skutočnosti. Ale neplatí to vždy."
Genialita nie je povera
Napriek jeho ľudovosti Jiří Olič považuje Ladu za záhadné meno na mape českého moderného výtvarného umenia. Lexikóny svetového umenia ho neuvádzajú a aj preto je stále tak trochu outsiderom. "Medzi odborníkmi je voči nemu stále nedôvera. Možno aj preto, že bol národným umelcom," uvažuje Olič. "Z Ladu sa stala nedotknuteľná postava. Taká známa, že sa zdanlivo o nej nedá nič nové povedať. Len málokto si však uvedomoval, že v Čechách je niečo chronicky známe, čo sa dá objavovať a hľadať v tom nové súvislosti."
Aj v predhovore knihy Jiří Olič zdôrazňuje, že nechcel Ladu "demýtizovať" a dokazovať, že genialita je iba poverou a za veľkými dielami sa skrýva prázdnota vyplniteľná čímkoľvek. Krátke kapitoly rytmizujú čítanie do pútavých sklíčok mozaiky, ktorou autor poskladal novú optiku na Ladov život.
Čítanie je ľahké, ale o príprave naň Olič hovorí ako o tom najťažšom, čo doteraz v spisovateľskom živote zažil. "Musel som sa prehŕňať najmä v dobových novinách a časopisoch. Každý ročník, každý mesiac. To sú nekonečné zväzky zaprášeného papiera, ktorý som musel prelistovať. Veď som aj potom vyzeral ako kominár. Samozrejme, tešil som sa, že niečo nájdem, ale neviem, či by som zopakoval takúto tortúru." S pauzami trvala asi tri roky. Čistá práca vyšla na vyše pol roka.
Zákruty času
Zo životopisu Jiřího Oliča spoznáme Ladu aj inak než len ilustrátora Dobrého vojáka Švejka či autora vianočných betlehemov. Napísať sa ho totiž rozhodol aj preto, že maliarov život nebol taký idylický, ako môžu naznačovať jeho obrázky, ani fádny či banálny, ako sa všeobecne traduje. Rok za rokom sleduje Ladovo dozrievanie, obdobie, v ktorom žil, priateľstvá, ktoré ho ovplyvnili, i tragédie, ktoré ho postretli.
Na vyše 500 stranách neušlo autorovi nič podstatné. Píše o Ladových neurózach, rozpačitom stretnutí s Haškom, politických názoroch, o jeho veľkom výtvarnom vzore - Mikolášovi Alešovi, osobitom humore, Ladovej rodine, ale aj o ďalších zákrutách umelcovej životnej cesty. A čo hovorí Olič na tvrdenie viacerých kritikov, ktorí Ladov výtvarný prejav posúvajú do naivity a insitnosti?
"Výtvarník Emil Filla prirovnával Ladu k colníkovi Rousseauovi. To však považujem za nezmysel, pretože Lada nebol neškolený maliar. Základy, hoci len polročné, získal na UMPRUM-ke. Nebol typický autodidakt so všetkými chybami. K svojmu štýlu, ktorý je pri svojej jednoduchosti dosť komplikovaný, dospel sám. V čom je komplikovanosť? Vspôsobe, ako zvládal napríklad figurálne kompozície, mimiky ľudských tvárí a zvierat. Na to naozaj musí byť výtvarník školený, aby dokázal danú anatómiu. Musel na to prísť sám, pretože nemaľoval podľa živých predlôh a dokonca ani podľa prírody."
