V zakladajúcej Washingtonskej zmluve z roku 1949 je v článku 5 napísané, že členské štáty súhlasia s tým, že ozbrojený útok na jedného alebo na viacerých zo signatárskych krajín sa bude považovať za útok proti všetkým. Kto zaútočí na ktoréhokoľvek, aj najmenšieho člena aliancie, bude mať do činenia so všetkými.
Príkladom využitia článku 5 je použitie vojenskej sily NATO v Afganistane po útoku na Dvojičky v New Yorku 11. septembra 2001. Američania tam so súhlasom NATO poslali svoju armádu, aby potrestali vinníka, teroristickú organizáciu al-Káida. Neskôr sa k nim pripojili aj vojaci ostatných členských štátov.
V NATO sa rozhoduje konsenzom. Ak si niektorý členský štát myslí, že rozhodnutie, ktoré chce NATO prijať, by poškodilo nenapraviteľným spôsobom jeho štátny záujem, nemusí s tým súhlasiť. Ak by nastal takýto prípad, neprijme sa žiadne rozhodnutie, kým sa problém nevyrieši.
Ak sa dohoda nedá dosiahnuť, jednotlivé členské štáty môžu konať samostatne, nie pod hlavičkou NATO. Neexistuje žiaden ústredný orgán aliance, ktorý by mohol niečo členským krajinám prikázať.
Slovensko zaplatí do rozpočtu NATO v roku 2005 približne 147 miliónov slovenských korún, čo je asi 0,5 percenta z rozpočtu NATO. Peniaze sú vyčlenené z rozpočtu ministerstva obrany. Podľa Júliusa Demetriána zo slovenskej misie pri NATO v Bruseli zatiaľ nie je presne známe, koľko peňazí chce aliancia investovať na Slovensku.
Česká republika zaplatila v roku 2001 do rozpočtu 395 miliónov českých korún, ale do roku 2006 chce NATO preinvestovať v krajine približne 5 miliárd českých korún. (rk)
