Tri štvrtiny Afričaniek sa dnes s hrdosťou považujú za slúžky svojich manželov. Až dve tretiny z nich schvaľujú domáce násilie.
Tri štvrtiny Afričaniek sa dnes s hrdosťou považujú za slúžky svojich manželov. Až dve tretiny z nich schvaľujú domáce násilie. Západné feministky majú pri pohľade na takéto štatistiky pocit, že podprsenky v šesťdesiatych rokoch pálili zbytočne.
"Keď manželovi prinesiem studenú večeru, udrie ma," chváli sa Mtombi, tridsaťročná žena z domácnosti z farmárskeho vidieka v Zimbabwe. Manžel ju vraj udrie, aj keď v kuchyni niečo rozbije, alebo z nepozornosti zadymí chatrč. Mtombi to, samozrejme, presne nepočíta, ale manžel ju zbije aspoň trikrát za týždeň. Z mladej ženy vyžaruje na pohľad spokojnosť.
Výchovný prostriedok
Mtombi patrí k trom štvrtinám domorodých žien, ktoré sa dnes v Zimbabwe hrdo považujú za slúžky svojich manželov. Minuloročné výskumy mimovládnej organizácie Womyn, uskutočnené na vidieku troch krajín juhovýchodnej Afriky, hovoria, že dve tretiny černošiek schvaľujú domáce násilie - aspoň tak presvedčivo ako Mtombi. Terénne zamestnankyne združenia Womyn, väčšinou ostrieľané feministky zo Škandinávie, neveria vlastným ušiam.
"To myslia vážne?" reagujú všetky rovnako na výsledky prieskumu.
To však nie je všetko. Prieskumom sa ich kultúrny šok v Zimbabwe len začína.
"Bitka je najspoľahlivejší výchovný prostriedok," prednáša zahraničným návštevníčkam černošská sociologička na voľnej nohe Thandi Mukurová v aule University of Zimbabwe v Harare. Na prísne kontrolovanej akademickej pôde v krajine, kde sa násilie stalo legitímnou zbraňou v politickej súťaži, je takáto prednáška zrejme vítaná.
Motivácia k výkonom
"Žena sa učí celý život a manželova autorita je pre jej duševný rozvoj kľúčová," pokračuje sociologička.
Manželova autorita je vraj pre ženu aj poslednou príležitosťou na to, aby sa zbavila nepríjemných zlozvykov. Tam, kde zlyhala disciplína otcovej domácnosti, pomôže už len dobre mienená bitka od manžela.
V univerzitnej aule to vrie, ale len na miestach, kde sedia belošky. Niektoré nesúhlasne pískajú, niektoré sa pozerajú s blahosklonným úsmevom, iné s úprimnou hrôzou. Domorodé študentky sociologičke súhlasne prikyvujú. "Bitka je pre Afričanku prirodzená," prednáša ďalej Mukurová, "keď vás v detstve bije otec a starší bratia, od manžela nečakáte nič iné."
"Aj vás manžel bije?" chce vedieť jedna z rozladených belošiek. "Pochopiteľne," odpovie distingvovaná sociologička, "motivuje ma to k lepším pracovným výkonom."
Černošské študentky po skončení prednášky nevedia, či sa majú báť svojich budúcich manželov alebo bielych feministiek.
Príklad pre Európanov
Domáce násilie v domorodých rodinách v Afrike podrobne zmapovali už najranejší európski kolonizátori.
"Patriarchálna spoločnosť a jej pevná disciplína imponovala najmä kresťanským misionárom, ktorí videli, ako sa v Európe tieto "hodnoty" začali vytrácať v polovici devätnásteho storočia - s nástupom emancipácie žien," tvrdí britský historik Kevin Shillington.
"Afričania nám ponúkajú nasledovaniahodný príklad," napísal svojho času o trestajúcich manželoch slávny britský misionár David Livingstone. Misionári teda násilné správanie afrických mužov povzbudzovali, kým Afričankám odporúčali trpezlivosť, odovzdanosť a pokoru.
Inak sa k situácii nepostavili ani koloniálni administrátori. Telesné tresty, rovnako ako mnohoženstvo a pohanské rituály, považovali za osobnú záležitosť domorodcov, do ktorej sa neoplatí zasahovať. Mužský domorodý personál požiadali len o to, aby svoje ženy a deti nebili v ich prítomnosti. Černošskí sluhovia, kuchári, záhradníci a šoféri im radi vyhoveli.
"Domáce násilie, ktoré sa v koloniálnej Afrike odohrávalo za zatvorenými dverami, bolo v poriadku," napísal historik K. Shillington.
Univerzitné teórie
Mohlo by sa zdať, že po odchode koloniálnych mocností v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa do Afriky dostala emancipácia žien. Nie celkom. Afrika svoju nezávislosť pochopila ako príležitosť na návrat k predkoloniálnej praxi, nie ako šancu na liberalizáciu koloniálnych pomerov. Na univerzitách preto dostali priestor domorodí akademici (medzi nimi aj sociologička Mukurová), ale výlučne na to, aby prednášali svoje, podľa západných feministiek "ultrakonzervatívne" teórie. Niet divu, že emancipácia žien, ktorú v súčasnosti prinášajú na farmársky vidiek v Zimbabwe mimovládne organizácie ako Womyn, tu vyznieva ako nebezpečné kacírstvo.
Frustrované feministky
"Afričanky nám nerozumejú," priznáva britská feministická sociologička Bridget Wolfsonová. Domorodkyne vraj majú pocit, že feministky bojujú za veci, ktoré nie sú v živote dôležité.
"Keď sa ich opýtate na osobné priority, na prvom mieste uvedú šťastie rodiny," hovorí Wolfsonová. Podľa nej je problém v tom, že domorodkyne si rodinné šťastie zamieňajú so šťastím manžela. Africké ženy odpudzuje aj militantný postoj západných feministiek.
"Feministky si predstavujú ako ženy, ktoré za každú cenu odvrávajú manželovi, a tým narúšajú rodinnú harmóniu," tvrdí sociologička. "Snažíme sa im dokázať, že nie sme deštruktívne, ale konštruktívne."
Ako vyzerá plnohodnotná kariéra
Feministky sa preto snažia osloviť Afričanky hodnotami, ktoré prináša emancipácia žien v praxi.
"Otvárame pred nimi nové, nepoznané možnosti," vysvetľuje Wolfsonová a ako príklad uvádza perspektívu profesionálnej kariéry. Africkí tradicionalisti s tým nesúhlasia.
"Pracujúce ženy nie sú v Afrike ničím novým," oponuje feministickej kolegyni sociologička Mukurová. Afričanky podľa nej vždy pracovali s plným nasadením v domácnosti i na poliach. "To je pre ne plnohodnotná kariéra."
Mukurová uvádza aj príklad: Afričanky vždy v chatrči udržiavali oheň. (Keď vyhasol, od manžela utŕžili poriadnu bitku.)
Ženy presviedčajú ženy
Západné feministky sa dnes v Afrike stretávajú s frustráciou, akú doteraz nepoznali.
"V šesťdesiatych rokoch sme o svojich právach museli presviedčať mužov, nie samy seba," spomína sociologička Wolfsonová.
Všetky privilégiá, z ktorých sa tešia v súčasnosti ženy na Západe, dosiahli podľa nej ony samy a z vlastnej vôle. "Keď dnes počúvame africké domorodkyne, máme pocit, že naše ťaženie bolo zbytočné," hovorí Wolfsonová. Postoj, aký k emancipácii zaujímajú Afričanky, sa vraj pomaly vracia aj do prisťahovaleckých kruhov v západnej Európe. Feministky znepokojuje masový návrat mladých moslimiek k šatke, ktorú nedávno odhodili ich emancipované matky.
Sexuálne násilie
Emancipácia afrických žien - tvrdia feministky - však nie je len o princípe či o prestíži. Sociológov v celej južnej Afrike zamestnáva jasná súvislosť medzi patriarchálnou spoločnosťou a násilím na ženách, ktoré prerastá do kriminálnych rozmerov. Reč je o päťdesiatich tisícoch prípadov znásilnenia, ktoré každý rok zaregistruje juhoafrická polícia.
"Štatistiky zo Zimbabwe nie sú prístupné, ale máme dôvod predpokladať, že sú rovnako dramatické," hovorí juhoafrická novinárka Charlene Smithová. Sexuálne násilie je podľa nej len vedľajším produktom násilia, ktoré na Afričankách domorodci bežne páchajú. Ani oni, ani ich obete v tom vraj nevidia nič nenormálne.
Sexuálne násilie sa začína v manželstve
"Na vine je postoj domorodých žien," hovorí Charlene Smithová. Tie sa vraj od detstva učia vidieť v každom mužovi neomylnú autoritu, ktorej nemožno vzdorovať. "Muži túto prehnanú dôveru, samozrejme, zneužívajú a so ženami zaobchádzajú z pozície skutočnej alebo len vsugerovanej sily."
Priemerná Afričanka čelí podľa Smithovej psychologickému alebo priamo fyzickému nátlaku od každého muža: od otca cez brata a manžela až po suseda. To sa automaticky premieta aj do sexuálnych vzťahov. "Pre mnohé domorodkyne je úvodom do sexuálneho života surové znásilnenie a sexuálne násilie sa pre ne nekončí ani v manželstve," hovorí novinárka.
Ako ďalej?
"Na situácii sa nič nezmení aspoň dovtedy, kým sa o zmenu nepokúsia samy Afričanky," prorokuje feministická sociologička Wolfsonová. Afričanky podľa nej potrebujú vidieť na vlastné oči, ako v praxi funguje typické "západné" manželstvo. To v Afrike, s výnimkou Južnej Afriky, aj po stáročiach kolonizácie preniklo len do najväčších miest. Wolfsonová a ďalšie feministky vkladajú najväčšie nádeje práve do juhoafrických černošiek, ktoré počas apartheidu bojovali za vlastné politické práva - bez ohľadu na to, čo si o tom mysleli ich muži. "Škoda, že si tento postoj neodniesli aj domov," hovorí sociologička, "ale ešte stále sa poň môžu vrátiť."
FOTO - AUTOR
Autor: Roman Lipták, Harare, Zimbabwe
