BRATISLAVA – Siedmak Miro najbližší týždeň nebude chodiť do školy. Nie je chorý, len mama to tak zariadila u lekárky. Pôvodne mal byť na povinnej lyžovačke. Lenže mame sa tých takmer tri a pol tisíca ušetriť nepodarilo. Pre Mirovu mamu je lyžiarsky kurz podobne ako škola v prírode či letný tábor luxusom.

Obsah rodičovskej peňaženky začína posledné roky spôsobovať rozdiely už medzi deťmi základnej školy. Psychológovia upozorňujú, že kolektívy školákov sa kastujú podľa solventnosti rodičov.

Povinná lyžovačka

Vyhláška ministerstva školstva určuje, že lyžiarsku gramotnosť by mali získať žiaci základných škôl v siedmom ročníku a prváci stredných škôl. Riaditelia a učitelia priznávajú, že z roka na rok stúpa počet rodičov, ktorí lyžovačku deťom zaplatia len horko-ťažko alebo im ju dokonca musia odoprieť. V niektorých oblastiach Slovenska, najmä tam, kde je vysoká nezamestnanosť, sa pre peniaze na lyžiarskych kurzoch nezúčastňuje až polovička triedy.

„Lyžiarske kurzy ešte zvládame,“ hovorí Miloslav Česal, učiteľ telocviku zo Základnej školy Budatín v okrese Žilina. „Jeden autobus lyžiarov sa nám darí zaplniť každý rok,“ hovorí. Doteraz mali šťastie, týždeň na chate Dierová pri Kraľovanoch s plnou penziou, ubytovaním a dopravou vyšiel len na 1600 korún. Česal: „Zvažujeme ponuky, vyššie cenové relácie hneď vypúšťame, aj strediská s umelým zasnežovaním. Kurz by to vysoko predražilo.“ So sponzorstvom sa stretol iba dvakrát – jeden rodič robil vlekára vo Vrátnej a vybavil 50-percentnú zľavu.

Chudobnejší inventár

Telocvikár Ivan Machala z Nového Mesta nad Váhom učí už dlhé roky a pamätá si ešte časy, keď bola škola športovými potrebami vybavená na výbornú. Vtedy si každý žiak, ktorý potreboval, mohol kompletný lyžiarsky výstroj požičať. Dnes, keď školy len prežívajú, na takýto inventár peniaze nie sú.

Školské fondy

V niektorých školách môžu menej solventným žiakom riaditelia pomôcť školským fondom. Napríklad riaditeľka I. ZŠ v Kremnici Iveta Rošková môže o výpomoc požiadať rodičovskú radu. „Vlani sme polovičku výdavkov z 3900 korún na autobus, ktorý denne vozil deti na kurz na Skalku, zaplatili z fondu rodičovskej rady. Rodičov potom kurz vychádzal už len na 150 korún denne. Ani túto sumu si niektorí dovoliť nemohli,“ hovorí riaditeľka. Aj preto učitelia netrvajú iba na výučbe zjazdového lyžovania, súhlasia aj s bežkami.

Až do výšky tisíc korún by mohli pomôcť svojim žiakom v bratislavskom Gymnáziu Jána Papánka na Vazovovej ulici. „Už niekoľko rokov nám to umožňuje nadácia školy, do ktorej rodičia na začiatku septembra prispievajú finančnými darmi,“ hovorí vedúca predmetovej komisie telocviku, profesorka Eva Arvajová. „Usilujeme sa chodiť na miesta, kde sa vieme s chatármi dohodnúť na cenách. Ponuky cestovných kancelárií, ktoré sú neraz prehnané, vôbec nevyužívame. Práve teraz máme lyžiarske kurzy v Rajeckej Lesnej. Sedemdňová lyžovačka študenta aj s cestou vyšla asi na 3100 korún,“ hovorí Arvajová.

Poldňový kurz

Lyžiarske kurzy sa pokúšajú zachovať aj v oblastiach, kde je nezamestnanosť pomerne vysoká. Milena Smitková, riaditeľka Základnej školy v Trstenej pri Oravici: „Lyžovanie zabezpečujeme v blízkom okolí, aby rodiny výrazne nepocítili výdavky. Ak je sneh, chodíme do neďalekej Brevnice. Celotýždňové lyžovanie s denným dochádzaním stojí jedno dieťa okolo 250 korún.“

Kežmarskí gymnazisti využívajú dve možnosti. Ak sa rodičia na triednych schôdzkach dohodnú, idú na týždňový pobyt mimo mesta, ak nie, využívajú domáce podmienky. Najmenej dve tretiny rodičov môžu lyžovačku zaplatiť, ak ide o rozumnú cenu. Darí sa im to prostredníctvom chaty Vagonár v Ružbachoch. Ponuku však sprostredkúva jeden z rodičov.