Všeobecne je známe, že svet opúšťa industriálnu spoločnosť a kráča k poznatkovej spoločnosti. Nie všetci si znalostnú ekonomiku vysvetľujú správnym spôsobom. Ak nepochopia samotnú podstatu tohto procesu tí, čo by ho mali riadiť, nedokážu na úrovni výkonnej exekutívy ani na politickej úrovni urobiť potrebné opatrenia, aby nástup na cestu znalostnej ekonomiky a poznatkovej spoločnosti bol čo najrýchlejší.
Vytvárané produkty a služby majú tým väčšiu hodnotu a tým sa aj lepšie predávajú, čím viac v sebe obsahujú znalosti, poznatky alebo jednoducho povedané duševnú prácu.
Mnohí si myslia, že sa to spája predovšetkým s informačnými a komunikačnými technológiami. Pre tvorbu pridanej hodnoty sú však rozhodujúce relevantné informácie získané a využívané zo znalostí a poznatkov a ich samotná tvorba a osvojenie si ľuďmi.
Žiaľ, doposiaľ stále dochádza k zámenám medzi znalosťami, poznatkami a informáciami. Znalosti alebo vedomosti sú predpokladom tvorby poznatkov. Poznatkami sú len tie znalosti, ktoré majú všeobecnú platnosť. To platí o poznatkoch v technických, prírodných i spoločenských vedách. Človek potrebuje vytvárať všeobecne platné a využiteľné poznatky. Využitie poznatkov sa uskutočňuje pomocou informácií. V angličtine je známa interpretácia týchto pojmov: znalosti - know what - vedieť o čo ide, poznatok - know why - vedieť, prečo je poznatok treba využiť a informácia - know how - ako, kedy a kde poznatok využiť.
Tvorba poznatkov sa uskutočňuje prostredníctvom vedy, výskumu a predpokladom využívania vytvorených poznatkov je ich osvojenie si vo vzdelávaní. Vzdelávanie, či už základné, stredné, vyššie alebo aj celoživotné je veľmi ťažká práca.
Prvý predpoklad, ktorý treba urobiť a ktorý nedostatočne robíme, je, že si doteraz spomínané skutočnosti neuvedomujeme. Neuvedomujú si to najmä tí, ktorí zodpovedajú za rozvoj spoločnosti a nestotožňujú sa s tým ani jednotlivci, ktorí nie sú dostatočne motivovaní na zmenu myslenia. Nie sú vedení k presvedčeniu, že ich úspech závisí predovšetkým od toho, akým spôsobom sa postavia k nevyhnutnosti učiť sa.
Vo svete je dnes všeobecne známe, že vlády a mnohé firmy robia všetko preto, aby sa národ, firma, komunita stali učiacimi sa organizáciami.
Druhá polovica minulého storočia začala vnímať vzdelanosť a celoživotné vzdelávanie dvojrozmerne - ako nadobúdanie znalostí a získavanie zručností. Hovorilo sa, že profesionálne je vzdelaný ten, kto veľa vie a dokáže to v praxi premeniť na úspech. Na začiatku nového tisícročia sa začína zvýrazňovať tretí rozmer vzdelávania - formovanie osobnosti (vlastností) človeka.
Nestačí, aby človek mal len poznatky a zručnosti, ale aby zaujímal správne postoje. Táto skutočnosť prináša nový pohľad na vzdelanie vôbec a osobitne na ďalšie vzdelávanie. Stále viac sa začína hovoriť o tom, že človeka treba celostne pripravovať na pracovnú kariéru a na osobný, rodinný i spoločenský život. Táto celostnosť spočíva v tom, že nestačí, aby človek mal len potrebné poznatky a aplikoval ich v praxi, ale je potrebné, aby ich využíval správnym spôsobom, teda nielen vo svoj vlastný prospech a svojej rodiny, ale v prospech svojej firmy, regiónu, krajiny, spoločenstva národov, civilizácie.
Aj ďalšie kontinuálne vzdelávanie ľudí je proces formovania a skvalitňovania ich vlastností, získavania potrebných zručností a osvojovanie si relevantných poznatkov. Každý z týchto troch procesov má určitý základ. Nadobúdanie poznatkov je kognitívny proces, formovanie vlastností je emočný, citový proces a získavanie zručností je proces vôľový. Ak sa chceme ďalej vzdelávať, potrebujeme pre každé pracovné miesto pripravovať spôsobilého, kompetentného človeka.
Menia sa aj metódy a prístupy, ktoré treba využívať vo vzdelávaní, všeobecne i vo vzdelávaní dospelých. Vzdelávanie na základných, stredných a často aj na vysokých školách vychádza z didaktického prístupu. Učitelia tvoria obsah a metódy vzdelávania. V ďalšom vzdelávaní sa hovorí viac o facilitatívnom prístupe, ktorý spočíva v tom, že nielen lektor, učiteľ povie to, čo je potrebné vo vzdelávaní robiť. Po analýze potrieb vzdelávania treba prispôsobovať osnovy, obsah aj formy vzdelávania dospelému človeku, ktorý sa na vzdelávaní zúčastňuje.
Ďalší veľký problém v dnešnom vzdelávaní je riadenie poznatkov, teda knowledge management. Nie všetci ľudia, zamestnanci, učitelia sa chcú podeliť, o to, čo ovládajú so spolupracovníkmi a inými ľuďmi. Z tohto dôvodu má veľký význam to, čomu hovoríme výchova ľudí k správnym postojom voči sebe a iným, úcte k poznatkom a ústretovosti k ich zdieľaniu s inými ľuďmi. Len potom, ak sa proces naplní, sa budovanie poznatkovej spoločnosti stane zároveň budovaním humánnej spoločnosti.
Mnohí by povedali, že sú to idealistické predstavy. Argumentujú, že sme rozdielni ľudia. Existujú ľudia, ktorí humánnosť majú už v génoch a navyše ju získali aj výchovou. Popri tom však existujú aj ľudia, ktorí sú egoisticko-biologicky zameraní a tento egoizmus majú tiež už v génoch, alebo ho získali výchovou.
Preto v budúcnosti budú aj humánne orientované firmy a humánne orientované vzdelávanie a budú aj firmy a vzdelávanie ľudí v nich orientované na zničenie iných firiem, na získanie čo najväčšieho prospechu pre seba, pre jednotlivca.
Len celostne vzdelaní ľudia a kompetentné osobnosti môžu zabezpečiť na všetky pracovné pozície spoločnosti (vo firmách, inštitúciách, v politike, vo vláde a inde) výber tých ľudí, ktorí sú najpovolanejší zastávať tieto pozície. Celoživotným humánne orientovaným vzdelávaním možno tieto idealistické predstavy napĺňať.
Prof. Ing. Ján Porvazník, CSc.,
Centrum ďalšieho vzdelávania EU
