Dlhé rady na úradoch a neochotu úradníkov pozná asi každý z nás. Z predstavy, že máme ísť niečo vybaviť na úrad, mnohým prechádza mráz po chrbte. Úradník s pečiatkou totiž určite bude chcieť práve ten doklad, ktorý nemáte so sebou, alebo vám oznámi, že ste síce priniesli všetko čo ste priniesť mali, ale napriek tomu by boli radi keby ste priniesli ešte jeden dôležitý doklad.
Ak potrebujete vybaviť jednu vec, ale na niekoľ-kých rôznych úradoch, napríklad stavebné povolenie, určite sa vám stane, že majú stránkové hodiny v dva rozličné dni - s trochou nadsádzky zrejme preto, aby ste náhodou vec nevybavili príliš rýchlo.
Polepšili sa, ale ešte to nie je ono
Typická predstava práce slovenského úradníka je v očiach ľudí asi takáto: Ráno chvíľu pracuje, potom si dá dopoludňajšiu kávičku. Po nej opäť chvíľu pracuje. Okolo 12-tej nasleduje obed, ktorý trvá asi hodinku. Ak prídete v tom čase (nikoho nezaujíma, že vy ste si pre behanie po úradoch obed odopreli), spravidla musíte čakať. Potom nasleduje hodinka-dve práce a koniec pracovného času.
Aby sme však úradníkom nekrivdili, musíme konštatovať, že niektoré úrady sa už snažia vychádzať klientom v ústrety. Obedňajšiu pauzu vyriešili tak, že sa pracovníci pri chodení na obed striedajú, aby jeden ostal v kancelárii a mohol vybavovať stránky. A niektoré úrady zase jeden deň v týždni pracujú až do piatej či šiestej večer, aby si klienti nemuseli pre vybavovanie brať dovolenku.
Úradníci nemajú pocit, že slúžia občanovi
Napriek tomu stále na väčšine úradoch nemáme pocit, že sú tu pre nás. Skôr sa cítime ako votrelci, ktorí vyrušujú.
"Minulý rok som si bola na živnostenskom úrade vybaviť živnosť. Na dverách stálo: Neklopte, vstúpte. Bolo to pre mňa také neprirodzené, že som pre istotu radšej zaklopala. Zdalo sa mi neslušné len tak vtrhnúť do kancelárie a začať hovoriť, čo chcem," hovorí Iveta Malárová zo Senice.
Andrej Salner z Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť tvrdí, že na vine je fakt, že naša vláda a štátna správa zďaleka nevnímajú službu občanovi ako svoju prvoradú povinnosť. "Už tretí rok analyzujeme a hodnotíme výročné správy štátnych inštitúcií. Keď sa pozrieme, ako definujú svoje úlohy v správach, zistíme, že 'plnia úlohy na úseku štátnej správy v oblasti XY...', 'realizujú kompetencie podľa zákona...', alebo 'metodicky riadia a usmerňujú'. Ani jedna z týchto inštitúcií však nevníma službu občanovi ako svoj cieľ alebo prioritu a nie je podľa kvality služieb občanom ani posudzovaná," konštatuje A. Salner.
Výsledok? "Na úrady stále chodíme v pozícii prosebníkov - alebo úplatkárov - samozrejme, len cez úradné hodiny, ktoré sa začínajú i končia zbytočne skoro a len vo vybrané dni. Na daňových úradoch, polícii, katastri, stojíme v dlhých radoch čerpajúc pol dňa dovolenky. Pripadá nám normálne, že jedno živnostenské oprávnenie sa vybavuje na štyroch rôznych úradoch. Zúfalo sa snažíme získať telefonicky nejaké informácie a všetci vieme, že v piatok popoludní je na úrady volať či chodiť zbytočné," presne popisuje Andrej Salner. Dodáva, že keď je k nám niektorý úradník milý, sme prekvapení a vďační a nosíme mu bonboniéru či kávu. A sme šokovaní, ak nám na jednom úrade vedia povedať, ako funguje druhý, lebo za normálnych okolností ich to vôbec nezaujíma.
Platíme za to, čo nepotrebujeme
A tak sme si zvykli, že musíme stáť napríklad na seneckej polícii od šiestej ráno do tretej poobede bez nároku na desiatu, obed či olovrant (aby nás náhodou niekto za ten čas nepredbehol), len aby sme si mohli v jeden deň vybaviť nové značky na auto. Za tento "luxus", pre nás síce nepotrebný, ale pre úradníkov dôležitý, zaplatíme 1500 korún, dňom dovolenky v práci a zničenými nervami. A to ešte máme šťastie, ak nás vybavia v jeden deň, pretože všetci klienti, ktorí ostanú za dverami úradníckej kancelárie po tretej hodine, musia prísť na druhý deň ráno o šiestej znovu, pretože policajt im len sucho oznámi. "Dnes vybavujem potiaľto, ostatní zajtra."
Vrcholom všetkého je, ak si pri čakaní na chvíľu, kým nás úradník vybaví - niekedy aj hodinu či dve, môžete skrátiť voľnú chvíľu čítaním nápisov na dverách kancelárie typu: "Nenaháňajte ma, som v práci, nie na úteku." (bratislavský magistrát).
Prípadne: "Do tejto kancelárie každý prináša radosť. Niekto svojím príchodom, iný svojím odchodom!" (hasiči, Bratislava).
Úradníci by už mali pracovať efektívnejšie
Majú úradníci na takéto vývesky právo? Podľa vedúceho Úradu pre štátnu službu Ľubomíra Plaia jednoznačne nie. "Ide o porušenie etického kódexu štátneho zamestnanca, čo sa dá klasifikovať aj ako služobné previnenie," myslí si Plai.
Každý občan, ktorý sa s podobnou výveskou pri vybavovaní na štátnych úradoch stretne, by o tom mal informovať vedúceho úradu. "Pre úradníka je občan zákazník a takto sa k nemu musí správať."
Aby v tom mali úradníci jasnejšie, Úrad pre štátnu službu do budúcnosti pripravuje aj školenia o uplatňovaní etického kódexu úradníkov v praxi, podľa Plaia je však vecou každého úradu či ich jeho úradníci absolvujú. "Nemôžeme suplovať všetky úrady, každý úrad si musí sledovať a organizovať takéto vzdelávacie aktivity sám."
Celkovo si však Ľubomír Plai myslí, že systém štátnej služby pomaly ale isto smeruje k zmene k lepšiemu: "K zmene kultúry administrovania, a aj vzťahu úradníka k občanom."
Už vlani totiž prebehol na ôsmich úradoch ucelený európsky systém hodnotenia kvality CAF, ktorý sleduje deväť kritérií kvality - medzi nimi aj komunikáciu úradníkov s občanmi, ich pružnosť a efektivitu.
Okrem toho od januára začala platiť novela zákona o štátnej službe. Podľa nej sa pri odmeňovaní štátnych zamestnancov už nebude prihliadať na to, koľko majú odpracované, ale na to, ako si plnia svoje úlohy.
Zrušili sa platové stupne - úradníci v jednej platovej triede najprv dostanú rovnaký plat. Ten sa im bude každý rok upravovať, napríklad za kvalitné plnenie služobných úloh môže po novom dostať štátny zamestnanec dokonca osobný príplatok až do výšky 100 percent z platovej tarify.
Úrad pre štátnu službu sa snaží pracovať na tom, aby boli úradníci pružnejší a ústretovejší. Tvrdí, že štátna služba má byť budovaná na šiestich hlavných princípoch: profesionalite, pružnosti, efektívnosti, etike, nestrannosti a politickej nezávislosti.
Na Úrade pre štátnu službu si však realisticky uvedomujú, že na Slovensku to ešte celkom tak nefunguje: "Štátna služba v tomto duchu je na Slovensku práve v štádiu zrodu."
SOŇA REBROVÁ
