Titulnú postavu zobrazila Mia Farrowová. FOTO - MOVIEWEB
A predsa je strach, ktorý radi máme. Strach takrečeno neškodný, zábavný. Veď prečo iné by sme obľubovali všetky tie hrôzostrašné, duchárske a krvavé historky, ktoré sa dnes ukrývajú pod označením Horor?
Žáner sa vykryštalizoval do dvoch podôb. Môže stavať na zobrazenom násilí, litroch krvi, rozpáraných útrobách, otvorených lebkách, alebo na atmosfére, kde už násilie otvorene zobrazovať netreba. Exemplárnym príkladom druhého typu je Rosemary má dieťatko režiséra Romana Polanského, film, uvádzaný práve do našich kín v rámci Projektu 100.
Rok 1965. Mladomanželia Guy a Rosemary Woodehouseovci sa aj napriek varovaniam priateľov nasťahujú do nového bytu v dome so zlou minulosťou. Neúspešný herec Guy sa rýchlo zblíži so susedmi Castavetovcami, ale Rosemary s touto sympatiou nesúhlasí. Kým Guy začína žať profesionálne úspechy, Rosemary trpí nočnými morami. Mladá žena otehotnie a stráca silu odolávať dotieravým susedom. Začína veriť, že jej manžel, susedia a gynekológ sú členmi tajnej satanistickej organizácie. Za dramatických okolností porodí (v júni roku 1966, takže tu máme tri šestky), ale novorodeniatko jej odoberú. Dlho ju udržiavajú v presvedčení, že zomrelo. Rosemary však tuší pravdu a čoskoro sa o nej presvedčí. Jej dieťa je neľudské.
Čo je na tomto svete silnejšie - náboženské presvedčenie o dobre a zle, alebo materské city?
Dnes veľmi aktuálna otázka by sa dala formulovať aj takto: bojovala by katolícka cirkev aj za právo na život nenarodeného Satanovho dieťaťa? Je Rosemarino zmierenie sa s pekelným dieťaťom výhrou alebo rezignáciou? A vôbec - je to realita, alebo len jej vidiny? Otázok je veľa. Levin, autor novely, rozpráva svoje príbehy tak, aby v mysli čitateľa zostali otázky. Polanského film pôsobí na diváka podobne - zneisťuje. Nestojí a nepadá so senzačným odhalením v pointe, sám je senzáciou.
Hlavnou postavou Polanského filmu je pochmúrna, osudovo pôsobiaca budova manhattanského obytného komplexu Dakota. V snímke je premenovaná na Branford Building. Presne pred ňou bol zavraždený John Lennon. Mimochodom, satanistický maniak Charles Manson, ktorý roku 1969 zavraždil tehotnú manželku Romana Polanského Sharon Tateovú, pomenoval svoj krvavý happening Helter Skelter - podľa McCartneyho pesničky.
Katolícka cirkev prijala Polanského film s nevraživosťou. Legenda tvrdí, že režisér neváhal na dosiahnutie autenticity najať ako konzultantov skutočných satanistov. Najväčším nebezpečenstvom však nie sú temné sily, ale obyčajný človek, schopný spriahnuť sa hoci aj s peklom a ešte si to pre seba odôvodniť, vysvetliť a ospravedlniť ako ušľachtilý čin.
Polanski v nás svojím filmom dodnes prebúdza naše vlastné strachy. Štruktúruje snímku tak, že by sa za ňu nemusel hanbiť ani Hitchcock. Nikdy nemáme istotu, na čo sa vlastne pozeráme, pole interpretácií je neobmedzené, každý divák si môže nájsť svoju, či už je materialista, alebo hoci mystik.
