FOTO - BRANISLAV PAVELKA
Producent a dídžej RICHARD DORFMEISTER (1968) vyštudoval hru na priečnu flautu a džezovú gitaru. V roku 1994 založil vydavateľstvo G-Stone Recordings, ktoré sa zameriava na žánre downtempo, lounge, trip-hop a dub. Preslávil sa spoluprácou s ďalším Viedenčanom Petrom Kruderom, s ktorým vytvoril duo Kruder & Dorfmeister. Ich albumy remixov DJ Kicks (1996) a The K & D Sessions (1998) sa stali bestsellermi. S klaviristom Rupertom Huberom vytvoril projekt Tosca, ktorý dosiaľ vydal tri albumy a momentálne dokončuje štvrtý. Jeho skladby sú zastúpené na mnohých medzinárodných kompiláciách ako Future Sound Of Jazz či Freezone. V sobotu 20. marca premiérovo vystúpil na Slovensku v bratislavskom klube Spojka.
Ako došlo k tomu, že pôvodne jamajské žánre reggae a dub sa v prvej polovici 90. rokov nanovo rozvíjali práve vo Viedni?
"Určite to súvisí s globálnosťou hudobného sveta, kde sa vplyvy a inšpirácie miešajú bez ohľadu na geografické hranice. Pre mňa bol odjakživa hlavným mestom hudby Londýn, kde pôsobí napríklad podobne zameraný dídžej Gilles Peterson. Okrem britskej tanečnej a džezovej scény ma ovplyvnila aj nemecká nová vlna."
V tvorbe vášho projektu Tosca hrajú významnú úlohu prvky poetiky nonsensu a ironický humor. Takže predsa len stredoeurópsky vklad?
"Je mi blízky rakúsky absurdný humor, ktorý je pre moju hudbu určujúci. V iných európskych krajinách sa hudobníci tvária veľmi zodpovedne, kým nám je blízka sebairónia. Moje mesto priťahuje všetko čudné a trocha bláznivé. No keď nejaký Rakúšan získa v zahraničí renomé, doma ho naďalej úspešne ignorujú. To je tradícia z minulosti, ktorá pretrváva. Je to také typické, až sa mi to páči."
Keď človek číta súčasnú viedenskú literatúru, vari najčastejšie sa stretne so slovom "Hassliebe", čo je láska aj nenávisť k mestu v jednom. Pociťujete ju tiež?
"Určite. Keď som doma, stále mi niečo prekáža, ale hneď ako som dlhšie na turné, túžim sa čím skôr vrátiť. Viedenské umenie je celkom iné ako umenie z nemeckých miest. Architektúra, životný štýl, pestré obyvateľstvo - to všetko má vplyv na hudbu, ktorá tu vzniká. Samozrejme, Viedeň by nebola tým, čím je bez Budapešti, Bratislavy a Brna."
Máte klasické vzdelanie, kedy ste sa začali orientovať na elektronickú hudbu?
"Okolo roku 1986. Konzervatívna rakúska výučba hudby totiž spôsobuje, že väčšina absolventov napokon svoj nástroj neznáša. Miestny astro-pop sa vôbec nedal počúvať, takže som inšpiráciu hľadal inde. V podstate jediné, čo zahraniční poslucháči z našej hudby poznali, boli Mozart, Schubert a Štátna opera. Našťastie, zrodila sa nová scéna."
Remixy si od vás žiada Madonna, vaše meno sa spomína v románoch, velebia vás obrázkové časopisy. Necítite sa byť pod prílišným tlakom úspechu?
"Mal som veľké šťastie. Začal som v správnom čase na správnom mieste a pomerne rýchlo som získal mediálny ohlas. Nahrávky financujem z peňazí, ktoré zarobím ako dídžej. Rád vo vydavateľstve poskytujem priestor talentovaným muzikantom. Byť nezávislý je dnes luxus, ktorý si, našťastie, môžem dovoliť."
Netajíte sa svojou občianskou angažovanosťou. Prečo podporujete iniciatívy boja proti rasizmu a xenofóbii?
"Krajiny ako Rakúsko a Slovensko sú vo zvláštnej pozícii, pretože ich obyvatelia vedia, že žijú tak trocha v provincii. To, čo sa deje u nás, nijako podstatne neovplyvní svetové dianie. Potom sa ľahko stáva, že vzostup populistických politikov, ako je Jörg Haider, si nikto poriadne nevšíma a neupozorňuje na tieto nebezpečenstvá."
V Rakúsku, kde sa umenie štedro dotuje zo štátnych zdrojov, sa intenzívne diskutuje o budúcnosti kultúrnej politiky. Vaše stanovisko?
"Chápem, že isté veci by bez subvencií nevznikli, ale skôr som zástancom amerického modelu financovania kultúry, kde štát ponechal väčšinu právomocí slobodnému trhu. Väčšmi si vážim, keď niekto v dnešnej situácii investuje do umenia vlastné peniaze a pokúša sa uspieť v konkurencii."
Prvý album vášho projektu Tosca sa volá Opera. Chodievate občas do Viedenskej štátnej opery?
"Hudobne je mi to blízke, ale ľudsky nie. Keď vidím tú tradičnú kultúrnu mašinériu, cítim sa ako v 17. storočí. Až ma z toho mrazí."
