Hlavné boje v druhej vojne v zálive prebehli pre Američanov hladšie a rýchlejšie, než očakávala väčšina vojenských odborníkov. Platí to aj napriek tomu, že časť spojeneckých plánov nevyšla už na začiatku - odpor tureckého parlamentu napríklad znemožnil otvorenie plnohodnotného druhého frontu na severe krajiny.
Spojenci sa najväčšmi obávali, že Iračania použijú zbrane hromadného ničenia, ako aj boje v mestách, čo sa nestalo. Neprihodila sa ani jedna ekologická katastrofa (napríklad zapálenie ropných vrtov), neprišlo ani k masovému pohybu utečencov. Straty spojencov aj samotných Iračanov boli vzhľadom na množstvo nasadených do bojov nízke.
Spojenci naplno využili, že ich technika bola väčšinou o jednu až dve generácie vyspelejšia ako iracká. Američania, predovšetkým okruh ľudí okolo ministra obrany Donalda Rumsfelda, použili veľmi riskantnú, ale nakoniec úspešnú taktiku. Nasadili menej ľudí a pozemnej techniky, ako požadovala väčšina generálov. Pomerne malé jednotky začali po prekročení kuvajtsko-irackej hranice rýchly postup na Bagdad, hlboko do vnútra krajiny. Ofenzívu začali ešte pred tým, než boli pripravené podporné jednotky, ktoré ani potom často nedokázali držať krok s bojovými útvarmi. Zázemie postupujúcich jednotiek zostalo po celý čas zraniteľné. Povojnové hodnotenia hovoria o vypadávajúcom zásobovaní a spojení.
Američania však dobre odhadli vnútornú slabosť režimu. Irackí velitelia boli v záujme vlastného prežitia ochotní dohodnúť sa a odhodlanie irackej armády bojovať bolo len minimálne. Najväčším, ale tiež iba prechodným problémom sa pre Američanov stali polovojenské jednotky, o ktorých síce dopredu vedeli, nedokázali sa však na ich výpady dostatočne pripraviť.
K rýchlemu víťazstvu výrazne prispel charakter irackého vedenia. Ak sa spojenci občas pomýlili, Saddám a jeho okruh žil úplne mimo reality. Podľa výsluchu irackých veliteľov až do poslednej chvíle neveril, že dôjde k pozemnému útoku, a aj počas vojny očakával rozhodujúci úder od západu z Jordánska. Rozmiestnenie irackých síl vychádzalo skôr z obavy z povstania Iračanov než z obrany pred vonkajším útočníkom. Vďaka klamstvám a zatajovaniu v celom vojenskom aparáte nemal diktátor reálny obraz o stave svojej armády a dostával silne nadhodnotené údaje. Ak aj iracká armáda mala zbrane hromadného ničenia, neboli v bojaschopnom stave.
To, čo sa odohráva v Iraku po skončení hlavných bojov, potvrdzuje, že najťažšou úlohou nie je porážka diktatúry, ale zabezpečenie mieru pred partizánskymi jednotkami a teroristami. Potrebná je výdrž, pri ktorej je odhodlanie dôležitejšie ako moderná technika.
