Pohnutý život zlatého veslára Kozáka sa skončil pokojne

V nedeľu večer zomrel český veslár storočia Václav Kozák. Spolu s Bratislavčanom Pavlom Schmidtom získal na olympiáde 1960 v Ríme zlatú medailu. Preteky boli na Lago di Albano. Nad ním sa týči rezidencia Svätého Otca. Vojakov československej ľudovej armády pozval ihneď na audienciu pápež Ján XXIII. Obaja išli. Olympijským víťazom to "očká" výpravy zatrhnúť nemohli.

Muži rôznych pováh sa neskôr rozišli. Kozák túžil jazdiť sám. "Cítim sa na viac, idem vlastnou cestou. Športový život je jama levova, slabší zomrú," povedal podľa českého Sportu "parťákovi" Schmidtovi. V roku 1963 sa stal majstrom Európy v skife jednotlivcov. MUDr. Pavel Schmidt sa stal známym psychiatrom, v roku 1968 emigroval do Švajčiarska, kde pred necelými dvoma rokmi zomrel.

Volali ho Venca rypák

Kozák zostal, trénoval nádeje Dukly. Prezývali ho Venca rypák. Vlastnosť - čo na srdci, to na jazyku, ho stálo miesto v slávnom klube. Začal chľastať, bol najslávnejším bezdomovcom, zlatú olympijskú medailu predal v krčme za pár panákov. Liečil sa. Márne. Ale upokojil sa. Zomrel v terezínskom Ústave sociálnej starostlivosti. Spolu so Schmidtom jazdili právr v slávnom šesťdesiatom roku za Duklu Terezín.

Venca rypák mal zmysel pre humor, bez neho by sa nedožil azda ani päťdesiatky. "Keď som už prepil medailu, verím, že ma do truhly položia v olympijskom saku. Je z tesilu, ten je odolný proti moliam," žartoval v MF Dnes.

Dlho to vyzeralo, že na Kozáka bude spomínať iba nešťastná otrhaná skupina prízrakov z pražských železničných staníc. "Mohol by som o nich napísať román. Prešiel som Masaryčkou, Wilsoňákom i Holešovicami. Tie boli najhoršie, tam ukradli všetko. Mal som dvadsať vyžobraných korún, ale aj tie mi cez noc ukradli," spomínal v českom denníku.

Bol prvoligový opilec

Televízny dokument s otrhaným olympijským medailistom pred pár rokmi šokoval. Pripomenul v ňom nevyspytateľnosť osudu, veľké neznáme života. "Neznášal som všetky tie sladké žbrndy. Po tréningu i pretekoch som si musel dať pivo, tak ako takmer každý z nás. Ibaže, ja som si naň zvykol."

Pre Magazín SME v júli 2002 opísal zlú cestu - ako sa z úspešného športovca môže stať prvoligový opilec. "V podstate k tomu viedla priama cesta. Športom veľa vypotíte, no v šesťdesiatych rokoch bolo doplňovanie tekutín problémom. Z nealka bola vlastne iba červená malinovka. Volala sa príznačne Granát, tú keď ste vypili, fakt ste vybuchli. Dobré bolo jedine pivo. A keď sa cez deň človek vypotil, večer tých sedem, osem, ale aj desať pív na dobrý biftek sadlo. Robte to denne a roky, zákonite sa z vás stane notorik." Zákonite ako zákonite, Kozák mal tú smolu.

Liečiť sa pokúšal dvakrát. "Potom som išiel na ,protialkoholku' tretí raz. Kamarát primár mi vraví - pozri, ja ťa mám rád, ale antabus je drahý. Z pečene si sprav kachličku a daj mi pokoj!

Takže, takto som dopadol. Ale v podstate už pijem iba 'céčko'. V 'áčku' to bolo devätnásť veľkých rumov a tých desať pív. Dnes si dám dve-tri a mám dosť," nič netajil.

Plechový odznak a kožený kabát

Redaktorka Magazínu SME mu vzápätí položila otázku, ktorá musela nasledovať - Ani z notorika však ešte nemusí byť bezdomovec? "Odišiel som z domu, lebo som mal mindrák, že po všetkej tej veľkej sláve na penzii po mne ani pes neštekol. Padla na mňa strašná ľútosť. Človek sa celý život snaží, ako reprezentant, tréner, aj politicky, a k ničomu to nevedie. Nemal som ani našetrené. Za olympiádu sme dostali zdanené tri tisícky, zato veľa pôct ako majster športu a zaslúžilý majster športu, plechový odznak vzorný športovec, čestný odznak ÚV ČSTV od súdruha Himla, dokonca raz aj kožený kabát. Tak som vzal penziu, túlal sa po Prahe a popíjal. Keďže to bolo pomerne dosť - osemtisíc - mal som i dosť kamarátov. No za týždeň sme to prepili a tri týždne som potom 'pískal píšťalku' a čakal na ďalšiu penziu. Dva roky som viedol takýto život."

Neodišiel v zabudnutí

Na stole terezínskeho ústavu ležala pri Kozákovom stolíku fotografia. Bývalý slávny veslár sa na nej priateľsky objíma s Danou Zátopkovou. Na večnosť neodišiel v zabudnutí. Začali za ním chodiť kamaráti, synovia, bývalí zverenci. Filozofoval, kritizoval, vtipkoval. Obzeral sa späť. "Stále som doháňal život. Teraz som už vo veku, keď sa pozerám smerom k nebíčku. Tu zomriem," cituje MF Dnes vo svojom nekrológu Václava Kozáka, ktorý s pokorou a pri dobrej vôli čakal na posledné chvíle. Pánbožko bol zaslúžene milostivý. Skonal v spánku na mozgovú mŕtvicu.

Syn Martin v pražskom denníku hovorí, že otec sa usadil. Kúpil si bicykel a jazdil do veslárskeho klubu v Litoměřiciach. Hodiny presedel pri vode. Iste spomínal i na vymaľovaný rímsky deň Hier XVI. olympiády. Slnko prilepené na azúrovú oblohu, mierny vetrík, skvelá viditeľnosť. Naši šokovali. Dnes sa tomu hovorí: víťazstvo štart-cieľ. Prví predviedli vo veslovaní na dvojkilometrovej trati šprintérsku taktiku.

Václav v cieli kričí: "Čo sme to urobili, Pavle?" "Išli sme celkom dobre, Václav," opisuje záver triumfu Igor Mráz v knihe Preslávili Slovensko. Oni vlastne preslávili Česko-Slovensko. V tomto prípade tá pomlčka do názvu skutočne patrí. Druhé československé zlato (prvé získala štvorka s kormidelníkom na OH 1952) získali Bratislavčan a rodák z dedinky Vrbně nad Lesy blízko Roudnice nad Labem.

Vizitka

VÁCLAV KOZÁK

(14. 4. 1937 - 14. marca 2004)

Úspechy

1958: ME - skif, 4. miesto

1959: ME - dvojskif, 2. miesto

1960: ME - dvojskif, 2. miesto

1960: OH Rím - dvojskif, 1. miesto

1962: MS - dvojskif, 4. miesto

1963: ME - skif, 1. miesto

1965: ME - štvorka s kormidelníkom, 3. miesto

1966: MS - osemveslica, 7. miesto