Prvý pamätník obetiam tragédie mohli v Sklenom postaviť až v roku 1994. FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Už pred dvoma rokmi podala trojica bývalých obyvateľov obce Silvester Štric, Jozef Lang a Otta Pittnerová podnet na Generálnu prokuratúru, aby sa prípadom zaoberala. Odpoveď ani po urgenciách nedostali, a tak sa v týchto dňoch obrátili listom na ministra spravodlivosti.
Podarilo sa im sústrediť závažné listinné dôkazy o masakre. "Nejde nám o potrestanie vinníkov, nik z nich už nežije, ale o dopátranie sa historickej pravdy," povedal osemdesiatnik Silvester Štric, jeden z iniciátorov podnetu.
Počas druhej svetovej vojny a Povstania sa na Slovensku stalo viacero hromadných vrážd. Obete však boli aj v radoch nemeckého civilného obyvateľstva. Tieto obete však ostávali tabu. Až po roku 1989 sa otvorene začalo hovoriť aj o chybách, ktoré počas SNP urobili partizánske oddiely. K masakrom došlo aj v Ružomberku a Banskej Štiavnici. Najväčšia tragédia - v Sklenom si vyžiadala 189 obetí. Väčšina príslušníkov partizánskej jednotky, ktorá masaker spáchala, pochádzala zo Zlatna v Lučenskom okrese. Dôvodom na masakra mala byť spolupráca niektorých obyvateľov Skleného s fašisticky orientovanými stranami a jednotkami SS. Princíp kolektívnej viny padol na obyvateľov, ktorých predkovia žili v tejto oblasti už od čias stredovekej nemeckej kolonizácie. Sklené - Glaserhau ležalo v centre takzvaného Hauerlandu, ostrova karpatských Nemcov na strednom Slovensku. Prvý pamätník obetiam masakry mohli v Sklenom postaviť až v roku 1994.
Z výpovedí členov partizánskeho oddielu z roku 1945:
... Tu sme sa cvičili niekoľko dní a po prísahe sme všetci spoločne odišli zo Skleného, kde sme všetkých chlapov pobrali a postrieľali, pretože boli Nemci...
... Prišli sme do Skleného pri Handlovej. Obyvatelia obce boli Švábi, ktorí nás zrádzali, otrávili studne a všelijako nám prekážali. Dvadsiateho septembra večer sme dostali rozkaz od komisára Slavkina pozbierať mužov od 16 - 60 rokov. Na druhý deň sme ich pri Sklenom popravili. Bol tam aj farár, ktorému sa podarilo ujsť a potom rozprával do bratislavského rozhlasu, ako zachádzajú partizáni s civilným obyvateľstvom.
Ján Ursíni spomienky na SNP:
Na návrh povereníka verejných prác Jozefa Styka sme sa uzniesli, že pri Brezne postavíme provizórne letisko, ktoré vydláždime podvalmi.
Na tieto práce sme chceli poslať Nemcov zo Skleného a Hornej Štubne, aby po obsadení Turca nemohli nastúpiť do nemeckej armády a bojovať proti nám. Inak sme im nechceli ublížiť, veď i medzi nimi okrem niekoľkých horlivcov nacizmu boli pracovití a slušní ľudia.
Zrazu som sa však dopočul, že akási skupina, ktorá sa tiež votrela medzi partizánov, dala niekoľkým desiatkam ľudí nastúpiť v Sklenom do vlaku. Poniže obce im nariadili vystúpiť a postrieľali ich.
Tento čin vo mne vyvolal hrôzu preto, že som ľutoval každý, teda i nemecký nevinne zmarený život, ale aj z obavy z odvetných nemeckých represálií. Moja obava sa naplnila. Neďaleko toho miesta sme po oslobodení našli masový hrob, kde bolo asi dvesto našich ľudí. (eta)
