Dnes: redaktorka ZUZANA VILIKOVSKÁ
Psa som chcela odjakživa. Už ako malé dieťa som sa vrhala na každého chlpáča, ktorý predo mnou neutiekol. Dodnes si pamätám na nesmierne sklamanie, keď som po úpornom otravovaní dostala na šieste narodeniny psa - lenže plyšového, na baterky. Túžba mať živého kamaráta sa mi splnila až v dospelosti. V rámci bytovej a životnej krízy k nám prišla bývať dcéra môjho vtedajšieho priateľa, aj s jazvečíkom. Dcéra ostala trištvrte roka, jazvečíčka Linda dvanásť, najprv vo vtedajšej rodine, po rozchode "prischla" mne a putovali sme späť do rodičovského bytu.
Linda sa s nami rýchlo zžila, prispôsobila sa nášmu životnému štýlu a pripravila nám nekonečne veľa zábavných chvíľ. Nie som prívržencom bitia, a tak sme ju okrem symbolického plesnutia novinami trestali hlavne zatváraním na WC. Len čo pochopila princíp zločinu a trestu, rozhodla sa preventívne sama zatvárať v tejto tmavej miestnosti, a keď som počula vrznúť príslušné dvere, musela som sa v duchu smiať a šla som hľadať, čo zasa vyparatila.
Obľúbila si chladničku a naučila sa ju otvárať, takže som ju často pristihla, ako celkom ľudsky zamyslene civie na ponuku, a vyberá si, na čo by mala chuť. Raz tak zbadala lákavý valec na dolnej poličke, a keďže si "prečítala", že je to psia saláma, celú ju zožrala. Bohužiaľ, si ju nezohriala, takže mala niekoľko dní črevné problémy. Linda vynikala až kanibalskou pažravosťou: raz sme sa s mamou rozhodli vypátrať, kedy má dosť. Nedopátrali sme sa. Keď už nevládala, išla sa - s prepáčením - vyvracať na toaletu a o chvíľu sa nedočkavo vrátila, oblizujúc sa. Komunikovala s nami najrozličnejšími spôsobmi a vedela si vypýtať úplne všetko - trieskala prázdnou miskou na vodu, štekaním nás vylákala do chodby alebo k chladničke. Rozumela až nebezpečne mnohým výrazom a vetám. Raz mi majiteľ iného jazvečíka prezradil, že oni sa musia pred ich Lumpíkom rozprávať po maďarsky, keď chcú, aby im nerozumel.
Okrem norovania (na Donovaloch ulovila myš, ale kvôli možnej besnote sme jej ju vzali, na čo sa hrozne urazila) milovala lov na mačky a vodu, vtedy neposlúchla nikoho. V aute sa vždy pri Zlatých pieskoch snažila vystúpiť za jazdy, do Kuchajdy vbehla aj v decembri, raz sa išla dokonca šmýkať na ľad. Vtedy som váhala, či sa budem bezmocne dívať, ako sa mi topí pes, alebo riskujem život pri jeho záchrane. Ale naša Pani profesorka zvládla aj túto situáciu. Inak, Kuchajdu vedela na šírku bez problémov preplávať tam aj späť a dokonca pár dní pred smrťou, už vysilená a chorá, si išla cestou od zverolekára zaplávať na ďalšie bratislavské jazero - Rohlík.
Jej vášňou bolo aj cestovanie, hlavne autom. Musela vždy sedieť tak, aby mohla nasávať lákavé vône a dívať sa z okna. Suverénne si sadala aj do cudzích áut, nikdy nezabudnem na zdesený výkrik policajta, ktorému si ľahla na miesto šoféra v otvorenom služobnom aute, a on ju prisadol. Zľakli sa obaja, ale obaja mali aj zmysel pre humor, incident sa skončil smiechom.
Linduša sa dožila štrnásť rokov, zomrela minulý rok v máji. Keďže vracala, nezadržateľne slabla a príčinu sa nepodarilo nájsť, nevidela som iné východisko, len ju dať uspať. Jasné, že ma potom trápili výčitky, ale moja spoločníčka ku mne prišla vo sne a uistila ma, že sa nehnevá. Postupne som si to odpustila aj ja. Len čo som pod tlakom clivoty a smútku začala obťažovať cudzích psov na ulici, zvolila som lepšie riešenie: chodím venčiť psov do útulku pri Ružinovskom cintoríne. Vyhliadla som si tam peknú sučku španiela, milú a veselú, a po krátkom, no intenzívnom "masírovaní" rodičov som ju doviedla domov. Je celkom iná ako Pani profesorka, ale to je v poriadku. Ja ju volám Trdlo, môj otec Spinoza - pre filozoficky zamyslený výraz.
