V roku 2000 si vraj Jean-Bertrand Aristide poistil prezidentské miesto sfalšovaním výsledkov volieb. Tento rok, začiatkom februára, sa proti nemu zdvihla obrovská vlna odporu, rebeli odštartovali povstanie. Amerika svojmu bývalému priateľovi ponúkla opustiť krajinu v noci. Na snímke s manželkou Isabelle.
Haitský exprezident Jean- Bertrand Aristide bol donedávna priateľom Ameriky.
V strategicky významnom Karibiku, len pár míľ od Castrovej Kuby, predstavoval šancu na upokojenie pomerov. Pred rokmi, ešte ako saleziánsky kňaz, dokázal oslobodiť Haiťanov od diktátorského klanu Duvalierovcov. Zažiaril ako demokrat a okamžite dostal americkú podporu. Prečo mu dnes chýba?
Aristide sa totiž veľmi zmenil. Nevyhol sa korupcii, začal si uzurpovať moc. Američania mu len s prižmúrenými očami umožnili spolu s manželkou a niekoľkými vernými nastúpiť posledný februárový deň do vojenského lietadla a odletieť do exilu do Stredoafrickej republiky.
"Bol to prefíkaný politický prevrat, uniesli ma," kričí nahnevaný Aristide z Afriky. "Stále som prezidentom Haitskej republiky!" To si však myslí už iba on.
Salezián kontra Papa Doc
Jean-Bertrand Aristide začínal ako katolícky kňaz. Nevedel sa vyrovnať s chudobou vo svojej vlasti ani s metódami vládnutia, aké v polovici minulého storočia zaviedol na Haiti Francois Duvalier.
Tento spupný muž Haiťanom nahovoril, že zlepšenie ich osudu nezávisí od nich, ale od poslušnosti vládcovi. K moci sa však dostal legálnou cestou a v roku 1957 sa stal prezidentom. V paláci sa mu tak zapáčilo, že zorganizoval "ľudové referendum" a na jeho základe sa stal doživotným prezidentom.
Nechal sa vyhlásiť aj za hlavného čarodejníka woodoo - náboženskej sekty. Pomáhal mu pritom návyk miestneho obyvateľstva na drogy a zaklínacie tance. To všetko využil na upevnenie moci.
Duvalier sa stal čoskoro miláčikom úzkej skupiny boháčov, ktorí mu vymysleli prezývku Papa Doc. Papa Doc bol bohom na zemi. Haiťanov dokázal odmeňovať aj trestať rovnakým dielom. Keď sa niekto voči nemu previnil, podali si ho diktátorove eskadry smrti - polovojenské milície. Tie mohli rabovať, zabíjať, znásilňovať aj obchodovať s drogami - časť zisku však museli odovzdávať duvalierovskému klanu.
V tom istom čase bol na Kube pri moci Fidel Castro. Pravicový diktátor bol Američanom bližší. Spolu s Trujjilom, diktátorom Dominikánskej republiky, mal zabrániť, aby sa marxistické myšlienky z Havany nešírili na ďalšie malé štáty Karibiku.
Na scéne kruťas Baby Doc
Keď Papa Doc v roku 1971 zomrel, zdalo sa, že v krajine dôjde k zmene. Jeho nástupca, syn Jean-Claude, bol však ešte brutálnejší. Prijal prezývku Baby Doc a nechal sa oslavovať ako osvietený vládca. Eskadry smrti mali zelenú. Odporcovia diktatúry mizli po stovkách a bez stôp. Krajina sa stala najchudobnejšou na svete.
A v tejto situácii sa zrazu objavil hlas nebojácneho kňaza Jeana-Bertranda Aristida. V kázňach vravel o diablovi, ktorý vládne nad krajinou. Hlásal, že človek sa musí dokázať zbaviť chudoby aj vlastným pričinením, iba modlitby nestačia.
Jeho odpor nezostal dlho bez povšimnutia Duvalierových ľudí. Diktátor na neho najskôr nahuckal vysokých hodnostárov katolíckej cirkvi. Spýtal sa ich, či kňaz môže vykonávať politickú činnosť. Keď počul, že je to proti cirkevným zásadám, chcel vedieť, či taký kňaz môže slúžiť cirkvi. Dostal odpoveď, že nie a že cirkev si s ním poradí. Čoskoro Jeana-Bertranda zbavili všetkých kňazských hodností a zakázali mu vykonávať kňazskú činnosť.
Aristida to nezlomilo, práve naopak, Haiťanov začal otvorene burcovať proti nenávidenej diktatúre. Keď rečnil na ľudovom zhromaždení v hlavnom meste Port-Au-Prince, Baby Doc zaútočil. Jeho špicli tam Aristida zatkli. Cez noc sa však stal národným hrdinom.
Diktátor nechal rebela pár rokov za mrežami. Lenže iskru, ktorú stihol Aristide zapáliť, sa už uhasiť nedalo. Pribúdalo demonštrácií, množili sa násilné akcie. Ozbrojení ľudia sa neváhali postaviť aj proti eskadrám smrti.
Aristide kráča do prezidentského paláca
V roku 1986 sa napokon stalo to, čo sa stáva väčšine diktátorov. Jean- Claude Duvalier utiekol z Haiti s rodinou, najvernejšími prívržencami, niekoľkými milenkami a s miliónmi nakradnutých dolárov. Usadil sa vo Fracúzsku, kde žije dodnes.
Keď sa Jean-Bertrand Aristide dostal na slobodu, začal sa správať ako osloboditeľ. Postupoval demokraticky, preto Američania poskytli Haiti značnú hospodársku a finančnú pomoc.
V roku 1990 vyhral Aristide v prvých demokratických prezidentských voľbách. Konečne bola šanca vybudovať slobodnú republiku. Jean-Bertrand však chcel, aby boli premeny rýchlejšie. Požadoval zásadné a rýchle kroky. Pritom cítil, že najmä časť armády si na neho nemôže zvyknúť. V tom čase ho podporoval bývalý americký prezident George Bush senior.
Vojenský prevrat
V roku 1991, počas prezidentskej návštevy Washingtonu, zastihla Aristida správa o prevrate. Na čele pučistov stál plukovník Raual Cedras. Ten do Washingtonu odkázal, že nejde o zvrhnutie demokracie, ale iba o odstránenie prezidenta, ktorý prekračuje svoje právomoci a potláča haitských kreolov. Ku krvavým represiám proti Aristidovým prívržencom však nedošlo. Cedras dokonca neúradoval v prezidentskom paláci, krajinu riadil z kasární. Občanom sľuboval skutočné demokratické voľby.
Keďže pri prevrate nedošlo k veľkým otrasom ani krvipreliatiu, prezident Bush nevyslal na Haiti vojakov. Aristide však nechcel ostať v americkom exile. Chcel sa vrátiť a byť opäť prezidentom. Rokovania s Američanmi o návrate sa natiahli na tri roky.
Nový americký prezident Bill Clinton bol náchylný Aristidovi pomôcť. V roku 1994 vyslal na Haiti dvadsaťtisíc príslušníkov námornej pechoty. Plukovník Raual Cedras musel odísť s hŕstkou dôstojníkov do panamského exilu, kde žije dodnes.
Návrat z amerického exilu
Jean-Bertrand Aristide sa vrátil do vlasti s veľkou slávou a pompou. Jeho americká manželka Isabelle však dobre vedela, že prezidentský post dostal späť aj jej zásluhou. Už po pár týždňoch si americkí novinári všimli, že Aristide rozpráva čoraz menej o demokracii a potichu si upevňuje mocenskú štruktúru. Najskôr rozpustil armádu, pretože ju považoval za zradcovský element, a na svoju ochranu vytvoril špeciálne polovojenské milície - chiméres.
Vo voľbách roku 1995 sa Aristide podľa ústavy nemohol uchádzať o prezidentské kreslo. Stiahol sa, ostal len na čele svojej politickej strany Lavalas. V roku 2000 sa však do prezidentského úradu vrátil.
Vtedy predniesol nezabudnuteľnú reč.
"Nebol som síce v úrade, ale myslel som iba na vás. Na môj ľud, ktorý si toľko vytrpel, na ľud, ktorý však vždy, keď treba, nájde veľa odvahy. Na ľud, ktorý si cení zo všetkého najviac slobodu a demokraciu. A ja, váš prezident, budem znovu stáť pri vás. V dobrom i v zlom. Stáť pevne, aby ste na mňa nikdy nezabudli, tak ako ja nemôžem zabudnúť na vás."
Onedlho však prišli prvé správy o volebnom podvode, manipulácii s volebnými lístkami. Aristide si zrejme poistil úrad na päť rokov sfalšovaním výsledkov volieb.
Rebelov vedie Guy Phillippe
Už v tom čase organizoval bývalý policajný veliteľ Guy Phillippe v meste Cap Haitien prvé rebelské jednotky. Trvalo však dosť dlho, kým sa k nim pripojili aj širšie masy.
Američania občasné výstupy rebelov nebrali vážne. Po septembri roku 2001 im pribudli starosti s teroristami, nepotrebovali ďalšie napätie v blízkosti svojich brehov.
Výbuchy nespokojnosti sa však zastaviť nedali. Minulý mesiac, šiesteho februára, odštartovali rebeli proti svojmu prezidentovi veľké povstanie. Aristide vyzval občanov na pokoj, rebelom sa vyhrážal. Nemal však armádu, ktorú by proti nim poslal. Povstalci sa sformovali väčšinou z bývalých prílušníkov rozpustenej armády, ktorým Aristide neveril.
Aj keď si Aristide už americkou podporou nebol celkom istý, požiadal Biely dom, aby prišiel ešte raz zachrániť demokraciu na Haiti. Rebeli však postupovali rýchlejšie a začali pribúdať aj ľudské obete. Aristidove návrhy na mierové rokovanie neprijali, vyhlásili, že po obsadení väčšiny miest budú postupovať na hlavné mesto a na prezidentský palác.
Haiťania sa zo strachu z občianskej vojny začali pripravovať na masové úteky po mori na Floridu. Na pobreží si robili improvizované člny, nafukovali gumové kolesá. Hrozil exodus.
Aristide: Bol to únos
Americký prezident Bush zvolal zasadanie Rady národnej bezpečnosti. V Bezpečnostnej rade OSN sa v tom čase už pripravila rezolúcia, ktorá zlegalizovala príchod prvých kanadských, francúzskych a amerických jednotiek na Haiti. Aristide dostal od američanov ponuku opustiť v noci krajinu. Toto riešenie prijal.
V pripravenom lietadle musel stráviť dvadsať hodín, kým odštartovalo. Američania ešte nemali miesto, kam by bývalého spojenca odviezli. Odmietlo ho prijať Maroko, Juhoafrická republika aj Saudská Arábia. Napokon mu Francúzi našli miesto na prechodný pobyt - Stredoafrickú republiku.
Odtiaľ Aristide vyhlasuje, že na Haiti sa udial prefíkaný politický prevrat a že išlo o únos. Jeho vlasť čaká neistý osud. Vodca rebelov Guy Phillippe vyhlasuje, že je vojenským šéfom a z francúzskeho exilu sa ozýva Baby Doc Duvaliere, ktorý sa chce do vlasti vrátiť tiež.
foto - tasr/epa, čtk/ap
