Jozef Sixta. FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Keď na Slovensku vyjde nová nahrávka klasickej hudby, už to samo osebe je udalosť. Ak je to navyše profilový album jedného z našich najvýznamnejších žijúcich skladateľov, ktorého tvorbu vysoko oceňujú v zahraničí, no doma ju môžeme počuť len zriedka, treba tomu venovať dvojnásobnú pozornosť.
"História umenia je krutá a zábudlivá. Redukuje si sama seba na pár najvýznamnejších osobností, ktorými je možné postihnúť epochu, a všetkých ostatných odhadzuje bokom," - azda o žiadnom inom našom skladateľovi tak neplatia slová spisovateľa Milana Kunderu ako o JOZEFOVI SIXTOVI (1940). Sprítomniť jeho tvorbu sa snaží nové profilové CD, ktoré pred niekoľkými dňami vydal Hudobný fond.
Na nahrávke sa nachádzajú iba komorné skladby Jozefa Sixtu. "Som človek miernej povahy a nerobím veľké gestá. Komornú hudbu mám rád aj z praktických dôvodov, pretože tie skladby si môžem sám zahrať," hovorí autor pre SME. Úvodné Sláčikové kvarteto č. 1 pochádza z roku 1965 a záverečné Trio pre klarinety vzniklo v roku 1992. Zvyšných päť skladieb Sixta napísal v intervale medzi týmito dvoma míľnikmi, s výnimkou Recitatívu pre violončelo. Ten vznikol v roku 1995, transkripciou rovnakej skladby určenej pre husle.
Pretože ide o staršie skladby v podaní mladých hudobníkov, ponúka sa otázka, do akej miery je skladateľ s nahrávkou spokojný. "Vždy som mal šťastie na dobrých interpretov, aj teraz," hovorí, a po chvíľke dodáva, že po rokoch by nič nemenil ani na skladbách samotných.
K poslucháčom sa tak dostáva prierez Sixtovou komornou tvorbou, dokumentujúci unikátnosť jeho autorskej poetiky, v ktorej dokázal skombinovať konštruktivizmus tvorcov druhej viedenskej školy (najmä Antona Weberna) s technikami starých majstrov, napríklad využívaním variačného princípu či kánonu, a kvalitatívnym narábaním s hudobnými intervalmi, výrazným najmä v Sláčikovom kvartete č. 1. Práve toto dielo Sixtu veľmi približuje k skladateľom poľskej školy, ktorí pôsobili v druhej polovici 20. storočia.
"Predsa len sme Slovania, a tak aj hudba, ktorú komponujeme, má k sebe bližšie. Niekoľkokrát som bol na festivale Varšavská jeseň, kde som sa osobne spoznal s Witoldom Lutoslawskim. Jeho skladby mi boli vždy bližšie než napríklad Pendereckého či iných poľských autorov, pretože je v nich zakliata polyfónia," spomína Sixta na veľkú osobnosť svetovej hudby. S Lutoslawskim si vymieňal skladby i noty a dnes tvrdí, že mu vďačí za viac než Olivierovi Messiaenovi, u ktorého v Paríži roku 1971 absolvoval krátky študijný pobyt.
Ako jeden z mála slovenských skladateľov nikdy nenapísal angažovanú skladbu, hoci väčšinu života prežil v totalitnom režime, ktorý od umelcov pravidelne vyžadoval diela venované rôznym výročiam a politickým udalostiam. Sixtove diela nikdy neponúkali mimohudobné asociácie, dokonca sám svoje partitúry postupne zbavoval i bežných slovných označení pre prednes, čo Vladimír Godár v štúdii o jeho tvorbe pripísal aj neprekonateľnému odporu proti ideologickej manipulácii. Sám Sixta to dnes s úsmevom trocha zľahčuje: "Na mňa nikto netlačil. Všetci vedeli, že píšem pomaly a som veľmi lenivý." Spoločenské i osobné udalosti však na neho silne vplývali, o čom svedčí fakt, že napríklad po vstupe vojsk v auguste '68 či smrti otca dlho nič neskomponoval.
Nahrávka jeho komornej tvorby prichádza v pravý čas. Na Jozefa Sixtu, ktorý si po celý život zachoval tvorivú slobodu bez kompromisov, sa v tieni širšieho domáceho nedocenenia významu jeho tvorby neprávom zabúdalo. Už v spomínanej štúdii z roku 1990 však skladateľ a historik Vladimír Godár napísal: "Tak, ako je nepredstaviteľná veľkosť nemeckej hudby bez Bachovho diela, takisto je nepredstaviteľná dnešná či budúca veľkosť našej hudby bez diela Jozefa Sixtu."
