V seriáli som sa pomstil idiotom

Riadi vlastné rádio. Herectvo si nechal len ako koníček. Napriek tomu je na filmovom plátne veľkým Ráczom a v českej televízii majorom Terazky. V lete príde seriál Čierni baróni aj na obrazovku Markízy. Prezident Asociácie nezávislých rozhlasových a tele

Diváci, ktorí majú možnosť sledovať seriál Čierni baróni na ČT, tvrdia, že postava majora Halušku - Terazkyho je vašou životnou úlohou. Vnímate ju tak aj vy?
Keď pred dvanástimi rokmi vznikol celovečerný film Čierni baróni, závidel som Pavlovi Landovskému, že ho mohol hrať. Zmieril som sa s tým, že táto látka je vyčerpaná a nebude sa už nakrúcať. Potom ma milo prekvapil Juraj Herz, keď ma obsadil do svojho televízneho seriálu. Dostať takúto úlohu v mojom veku je veľmi príjemné.
Komentoval Landovský váš výkon?
Teraz kolujú v Čechách fámy, že herci, ktorí hrali v pôvodnom filme, písali do ČT protesty, prečo sa nezúčastnili na novom projekte, ale to sú asi len klebety. Hovorili sme o tom s Landovským a nemám pocit, že by sa ho to nejako výraznejšie dotklo. Tváril sa blahosklonne.
Ako na vás reagujú diváci?
Sledujem na internete diskusie o seriáli. Sú plné všelijakých rozporných tvrdení, ale my sme vedeli, že sa to nebude páčiť komunistom ani bývalým príslušníkom Pomocných technických práporov. Na moju adresu však všetci reagujú kladne.
Zhovárali ste sa osobne s bývalými členmi PTP o ich výhradách?
Bol som na tlačových konferenciách v Prahe a Brne, na ktoré prišli aj oni. Nadávali nám, že sme zneuctili ich utrpenie. Dostal som sa s nimi do drobného konfliktu, lebo som ich upozornil, že sme nerobili dokumentárny film, ale umelecky sme túto látku spracovali na motívy Švandrlíkových románov. Nakrútili sme hyperbolickú satiru. Keď si čítate Švejka - jedno zo základných diel svetovej literatúry - nikde nenájdete opis utrpenia miliónov ľudí, čo zahynuli na frontoch 1. svetovej vojny. Rovnako treba vidieť aj Čiernych barónov - ako humoresku o pomeroch v socialistickej armáde.
Myslíte, že bývalí príslušníci PTP nemajú zmysel pre humor?
Tí, s ktorými som hovoril, postrádajú akýkoľvek zmysel pre humor. Vidia len svoje utrpenie, s ktorým sa nevedia vyrovnať. Podľa ich princípu by však nikdy nevznikli filmy Hlava XXII, alebo M.A.S.H. Chápem ich, a viem, že dokument o nich by vôbec nebol veselý. Dnes už je však málo tých, ktorých to ešte zaujíma...
Neprekvapuje vás, že takéto veci už naozaj málokoho zaujímajú?
Ľudí minulosť zaujíma, ale otázkou ostáva, akou formou ju spracujete. Keď vidím reakcie mladých ľudí, ktorí sa pozerajú na Barónov, tá doba je pre nich skutočnou históriou a mnohým veciam príliš nerozumejú. Je to vyše 50 rokov dozadu, ani ja si na ten čas nepamätám, bol som vtedy malý. Musíme však z času na čas, hoci aj takýmto úsmevným spôsobom, pomenovať neskutočnú ‚blbosť', ktorá vládla v tejto krajine a pripomínať ju, aby sa už nikdy nezopakovala.
Aká je vaša skúsenosť s uniformou?
Slúžil som ako zdravotník v bojovom útvare v Čechách a pichal som vojačikom injekcie.
Prečo ste neboli vo vojenskom umeleckom súbore?
Pôvodne som si vybavil teplé miestečko na Vojenskej leteckej akadémii v Košiciach, kde som vtedy hral v divadle a nechcel som z neho počas vojenčiny vypadnúť. Niekto ma však udal, a keď som dostal povolávací rozkaz do Žatca, kde bolo najväčšie letisko Varšavskej zmluvy, v umeleckom súbore už pre mňa miesto nemali. Rok som bol súčasťou tvrdej vojenskej mašinérie. Stretol som tam aj niekoľkých neskutočných idiotov. V seriáli som sa im pomstil, lebo sa určite spoznajú.
Hovorili rovnakým jazykom ako Terazky?
Áno, bola to taká federálna česko-slovenčina a svojho veliteľa z jednotky, kde som slúžil, som dvakrát citoval hneď v prvom dieli.
Stali ste sa teda pre režiséra skutočným nálezom...
Čo sa týka jazyka, určite. Scenárista Martin Bezouška dialógy len načrtol a Terazkyho repliky pochádzajú vlastne kompletne z mojej dielne. Všetky som ich prerobil. Prepísaný text sme s Jurajom Herzom pri rannej slivovici scenzurovali, pár škaredých slov sme vyhodili, pár pridali, takže v titulkoch by som mal byť vlastne napísaný ako spoluautor dialógov.
Bude aj pokračovanie?
Švandrlík napísal o Haluškovi jedenásť kníh. V poslednej sa ako 85-ročný stane majiteľom verejného domu. Takže pokračovanie asi závisí od záujmu divákov.
Neoslovujú vás ľudia na ulici ako majora?
Každý boží deň ma zastavujú ľudia a blahoželajú mi, čomu sa veľmi teším. A nielen v Čechách.
Inou vašou veľkou úlohou bola postava Rácza vo filme Rivers of Babylon, o ktorom ste hovorili, že je to monštrum, ale vy sám ste vraj v podstate citlivý človek. Ako Rácza vidíte dnes?
Veď v tom spočíva herecké umenie, keď sa citlivý človek dokáže prejaviť ako ‚zrúda'. (Smiech.) Bola to príjemná práca, lebo režisér Vladimír Balco mi dal priestor. Keď sa na to s odstupom času pozerám, bridím sa sám sebe. Nie je to príjemný pohľad.
Bridí sa vám aj predloha?
Vôbec nie. Petra Pišťanka si veľmi vážim a mám rád. A chceli by sme nakrútiť druhý diel Rivers of Babylon.
Už by ste Rácza hrali inak? Bol by sympatickejší?
Uvidíme, čo donesie scenár. Nehovorím, že by som ho zahral inak. Stvárnil som ho tak, ako som si ho predstavoval. A myslím si, že som sa veľmi nepomýlil. To, že sa na to ako divák pozerám s odporom, je preto, že sa nerád dívam sám na seba. No, a je to aj dosť drsný hrdina.
Čo sa s takýmto slovenským filmom stane po tom, ako raz prebehne v kinách? Okrem toho, že mal šancu získať cenu v Karlových Varoch, zarezonoval aj niekde vo svete?
Film je zvláštny artefakt. Nakrútiť dobrý film je veľkým umením, ale potom je rovnako veľkým umením tento dobrý film aj predať. Obávam sa, že s Rivers of Babylon nikto nepracoval, a tak ho postihol trpký osud „opusteného dieťaťa", nebol patrične spropagovaný, neocitol sa na festivaloch, hoci sme sa na mnohých mohli pokojne zúčastniť... Mám ťažké srdce na jeho producenta Mariána Urbana. Osud Rivers of Babylon je ukážkou toho, ako sa dá zdevastovať kvalitná práca.
Myslíte si, že Slovensko má smolu na producentov, aj na pozadí známej kauzy Jánošík?
Slovensko má smolu na politikov, ktorí dopustili, že sa zlikvidovala národná kinematografia. V tom, že má dnes producent Biermann problém s Jánošíkom, nevidím tragédiu, peniaze sa nájdu. „Filmárov", ktorí ho kritizujú, sa pýtam, čo vlastne za posledných desať rokov nakrútili. Nemám rád, keď niekto, kto nerobí nič, kritizuje toho, kto niečo robí. Môžu naňho útočiť vtedy, keď nakrútia toľko medzinárodne ocenených filmov, koľko vyprodukoval on.
Vyhlásili ste raz, že ste podnikali už predtým, ako sa to stalo legálnym. Ako ste podnikali nelegálne?
Aj v minulom režime bolo herectvo o podnikaní. Mali sme v divadlách malé platy, museli sme sa obracať, aby sme vyžili, a manažovali sme si to sami. Mám diáre od roku 1971 a ešte dnes viem presne povedať, čo som ktorý deň robil. Prechod do trhového prostredia mi nespôsobil problémy. Možno som však urobil chybu, keď som nevyužil „ponuku doby", tak, ako to využili mnohí iní, ktorí teraz žijú vo svojich vilách na španielskom pobreží a vôbec nevedia, čo sa v tejto krajine deje. Mohol som byť už za vodou aj ja. (Sarkastický smiech.)
Dnes už málokto vie, že ste dlhé roky hrali v košickom divadle. Ako si na to spomínate?
Mal som tam možnosť intenzívneho rozvoja. Hral som veľké postavy v divadle, rozhlase a televízii. Nakrúcal som aj filmy, žil som intenzívnym umeleckým životom. Na druhej strane som nebol členom strany, takže som patril do druhej kategórie občanov a stále som bol v konflikte s tými, čo mali červenú knižku a svoju umeleckú cestu riešili s jej pomocou. Nejako ma to zocelilo, dostal som tréning, ktorý mi dnes prišiel vhod. Bolo to užitočné obdobie.
Prečo ste sa vrátili do Bratislavy?
V novembri 1977 ma nešťastnou náhodou postrelil puškou kolega priamo na javisku. Bol to takmer smrteľný úraz. Povedal som si: ‚... keď po tebe strieľajú, utekaj.'
Odkedy ste opustili Košice, veľa sa zmenilo. Máte k nim však vzťah aj cez svoju manželku, ktorá odtiaľ pochádza. Ako vidíte tento kraj po rokoch?
Košice skrásneli, ale inak, je to chudobný región - z objektívnych, ale aj subjektívnych príčin. Mám pocit, že čím sú ľudia ďalej od Bratislavy, tým viac očakávajú podporu od štátu. Vôbec si neuvedomujú, že už im nikto nikdy nepomôže. Pokiaľ nezačnú sami vyvíjať aktivity na zefektívnenie svojho života, neskončia dobre. Pracovných príležitostí je málo a ľudia sú slabí, aby si nové vytvorili sami. No, a štát dnes podporuje všelijakých vagabundov. Podporí vás len vtedy, keď ste už bohatý.
Nemáte chuť ísť do politiky a riešiť tieto veci?
To rozhodne nemám. Poznám slovenských politikov veľmi dobre a z niektorých z nich sa mi dvíha žalúdok. Predstava, že by som mal s nimi stále sedieť pri jednom stole, je pre mňa tristná.
Rádio Twist, ktorého ste riaditeľom, si v posledných rokoch akoby hľadalo novú tvár. Ako si predstavujete jeho imidž do budúcna?
Bolo obdobie, keď Twist bolo jediným slobodným médiom v tejto krajine. Iba pred naším mikrofónom mohli ľudia slobodne povedať, čo si myslia. Mali sme obrovskú počúvanosť, aj keď veľa nepriateľov. Táto spoločenská objednávka sa minula, dnes už každý môže beztrestne hovoriť, čo chce. Vybudovali sme však médium, ktoré má zmysluplný program a svojich verných poslucháčov. Trh v tejto oblasti je však presýtený, konkurencia obrovská, pomoc a pochopenie štátu nula. Verím, že orientácia na nášho amerického investora nám pomôže.
Ako hodnotíte záujem poslucháčov o vaše rádio po tom, čo ste rozšírili svoje vysielanie na celé územie Slovenska?
Niektorým ľuďom v regiónoch, kam sme naše vysielanie rozšírili, ani na um nezíde naladiť si Twist. Počúvajú si svoj Slovenský rozhlas, ktorý ich napĺňa nejakou tradíciou a nie sú zvedaví na nič iné. Je to príznačné. Už vyše 12 rokov sme jedným z najpočúvanejších rádií v Bratislave a vieme, že nás vyhľadávajú vzdelaní, rozmýšľajúci ľudia. Tí ľudia, čo nie sú aktívni, radi počúvajú prísľuby a nechcú poznať pravdu, zvyčajne nehľadajú nič nové.
Čo je vaším riešením? Spraviť zo Slovákov múdrejších ľudí, alebo sa budete prispôsobovať nižšiemu vkusu?
Našou hlavnou úlohou je udržať si poslucháčov, ktorých máme teraz. Robíme program na vysokej úrovni, aj keď je to pomerne drahá záležitosť. Nemáme v pláne prispôsobovať sa vkusu podpriemerného poslucháča.
Aký máte názor na Uragán, tvorcovia ktorého začínali práve na vašich vlnách?
Na začiatku som ich v rádiu ešte ako Twister podporil, dokonca som s nimi účinkoval. Dnes sa na to vôbec nemôžem pozerať. Neviem, či som už starý, ale mne sa páči iný druh humoru. Na pôde Twistu sa postavili na nohy aj iní humoristi - Noga so Skrúcaným, Rasťo Piško, Vacvalová s Andrásym... Žiaľbohu, mnohí umelci ako keby veľmi radi zabúdali na to, kto im podal pomocnú ruku a dal im šancu keď, to potrebovali.
Nehľadáte vyhovujúci humor pre Twist?
Na Slovensku je veľmi málo ľudí, ktorí by sa venovali humoru, a tí, čo sú, majú kompletne vybité baterky. Sú vystrieľaní a nie sú už asi v stave priniesť nič nové. Keď si pozriete niektoré humoristické relácie na všetkých televíziách, ktoré tu sú, je to úbohé, rovnako ako aj iné pôvodné programy.
Čo konkrétne vám nevyhovuje?
Všetko sa bulvarizuje. Latka náročnosti sa posúva stále nižšie. Dnes sa stávajú mediálne známymi ľudia, ktorých v normálnych krajinách nikto ani neregistruje.
Ste prezidentom Asociácie nezávislých rozhlasových a televíznych staníc. Ako vidíte celkovo mediálnu situáciu na Slovensku?
Je katastrofálna na celom území bývalého Československa. Keď padol monopol štátnych médií, mediálny priestor sa rozdelil bez rozmyslu a teraz tu neexistujú žiadne pravidlá. Verejnoprávna televízia a rozhlas vysielajú reklamu a ničia tým súkromných vysielateľov. Dostávajú pritom peniaze zo štátneho rozpočtu, míňajú peniaze koncesionárov, ktoré nenávratne miznú v ich čiernych dierach. Celoplošný Slovenský rozhlas má pre päť miliónov obyvateľov sedem (!) programov, nikto nevie, načo. STV sa zasa bulvarizuje takým spôsobom, že pomaly nerozoznáte jej vysielanie od vysielania súkromných televízií.
Čo spája absolútnych konkurentov - súkromných vysielateľov - do spoločnej asociácie?
Asociácia vznikla, aby chránila záujmy držiteľov licencií proti takzvanému „spoločnému nepriateľovi". Musíme byť spolu niekde organizovaní a jednotne vystupovať voči štátu, jeho licenčným orgánom a vyberačom poplatkov, ale okolo krku si z lásky nepadáme.
Twist vysiela aj v Prahe, kde české komerčné rádiá púšťajú svojim poslucháčom až 30 percent slovenskej hudby. Ako si to vysvetľujete?
Celkom dobre poznám českú náturu a podľa mňa je to odrazom ich postkoloniálneho syndrómu. Keď sa s nimi rozprávam o Slovensku, tak mi pripomínajú zasnený pohľad Angličanov, keď pri slove India spomínajú na slávne časy British Commonwealth of Nation. Česi doteraz hovoria „naše Tatry" a majú pocit, že im voľakto ukradol niečo, čo bolo ich výsostným majetkom.
Kedysi ste vydali vlastné cédečko. Už nemáte chuť spievať?
Teraz nemám čas, ale keď sa mi podarí urobiť všetko, čo mám naplánované, tak sa k spevu hádam aj vrátim, ale to až neskôr, možno v dôchodku. (Smiech.)

Kto je to:
Andrej Hryc (1949) začínal svoju hereckú kariéru v Štátnom divadle v Košiciach. V 80. rokoch bol členom súboru bratislavskej Novej scény. Po revolúcii založil nezávislé rádio Twist, ktorého riaditeľom je dodnes. Je honorárnym konzulom Seychelskej republiky a prezidentom Asociácie nezávislých rozhlasových a televíznych staníc. Krátky čas pôsobil ako riaditeľ Novej scény. Nakrútil množstvo televíznych a rozhlasových inscenácií. Z jeho filmografie: Sladké starosti (1984), Galoše šťastia (1986), Cena odvahy (1986), Alžbetin dvor (1986), Utekajme, už ide (1987), Štek (1988), ‚Kamarád do deště' (1988), ‚Svědek umírajícího času' (1990), Frankensteinova teta (1990), ‚Kamarád do deště II - Příběh zBrooklynu' (1992), Cisárové nové šaty (1993), Na krásnom modrom Dunaji (1997), Pasáž (1997), Rivers of Babylon (1998), Útek do Budína (2002). Od začiatku februára vždy v pondelok večer uvádza Česká televízia nový televízny seriál Čierni baróni v réžii Juraja Herza, ktorý v letných mesiacoch odvysiela televízia Markíza, kde hrá hlavnú úlohu legendárneho majora Terazkyho.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL