monológ, ešte nerozlišuje, ku komu má byť z vypočítavosti milé a na koho sa má oškľabiť.

Všetko je mu jedno, okrem mamičky, ktorá ho prebalí a dá sa mu napapať.
Do sveta ho vybavili, aby ho prebudili capnutím po zadku a odvtedy vie, že treba revať, lebo len tak sa dá niečo presadiť a zariadiť si pohodlný život. Postupne sa naučí rozprávať, začína sa zapájať do dialógu, komunikovať so svetom okolo seba. Vnútorný monológ však vedie aj naďalej. Začína sa konfrontácia jeho monológu s monológmi ostatných. Kým je ešte dieťaťom, vládne monológ dospelých a s prekvapením zisťuje, že dialóg funguje len v styku so seberovnými - v škôlke, škole, na diskotéke. Má radosť, že svoj večný monológ môže prerušiť, zbaviť sa ho, a rozhovorom trochu nazrieť do monológov iných.
Zisťuje, že to môže byť ešte vzrušujúcejšie - cez monológy iných skrývať svoje bolesti a žiale.

Potom príde obdobie, keď sa chlapci oddelia od dievčat a naopak, a až potom sa začnú tie najzákladnejšie monológy na svete.
Z kečky sa nám parí od rozmýšľania, ako sa dostať do vnútorných monológov tých, čo nás tak zaujímajú, či je tam pre nás nejaké miestečko. Dialógy fičia ako najaté.

Mladí sa chcú okrem iného aj rozprávať. V strednom veku bez rozhovoru nevyžiješ, džob a biznis mlčaním nerozkvitne.
Ale čím dlhšie žiješ, o to viac sa začneš vracať k svojmu mlčaniu z kočíka. Prestávajú ťa zaujímať iní, začínaš sa rýpať sám v sebe, dávať si za pravdu vo všetkom, cítiš sa ukrivdeným, a to všetko preto, že sa už veľmi nechceš rozprávať, aby ťa niekto so svojím monológom nezneistil, keď už ťa tvoj celoživotný monológ priviedol k takémuto záveru.
Na kočík je u každého času dosť.

Tak sa rozprávajme, kým sem nepríde s Európskou úniou angličtina, potom si už veľmi nepokecáme, nepoznáme nuansy!
Váš stĺpček