Ivan Štúr (1933) je profesorom psychológie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. K jeho najvýznamnejším knihám patria Základy diferenciálnej psychológie, Ľudské mláďa, Pediatrická psychológia, Podoby života, Rozhovory o dospievaní. FOTO SME - PAVOL MAJER
"Tieto krátke texty sú o vzťahu medzi mužom a ženou, ktorý by sa mal vyvíjať a svojou kvalitou posúvať stále vyššie, a nie, ako to až príliš často býva, že po krásnom začiatku postupne klesá a neraz padne až na samé dno," približuje svoju novú knižku O láske a neláske jej autor, známy psychológ IVAN ŠTÚR. "Bozk nie je príčina, ale následok lásky, preto nemôže slúžiť na jej udržanie," trochu prekvapujúco sa k nemu v knihe citovaným mottom pridáva aj Tomáš Garrigue Masaryk.
Myšlienky jeho i ďalších osobností z rôznych sfér a profesií, s ktorými sa Štúr stotožňuje, uvádzajú i zaštíťujú polstovku kapitoliek. Napríklad, keď v časti o nebezpečenstvách sexu vraví o tom, že promiskuita je iba necitlivým sebaukájaním, dáva mu za pravdu aj múdrosť Leva Nikolajeviča Tolstého: "Skutočná nemravnosť spočíva práve v tom, že sa človek vymaní z mravného vzťahu k žene, s ktorou telesne obcuje."
Ivan Štúr týmto dielkom voľne nadväzuje na svoje Rozhovory o dospievaní. Na nápad vydať knihu O láske a neláske ho priviedol úspech týchto sentencií - o umení čakať, o žiarlivosti, nevere, homosexualite, troch pubertách, rodine i rozvode, samote či šťastí, ktoré prednášal študentom i pedagógom. "Kratšia informácia je prijateľnejšia a účinnejšia," myslí si o zvolenej forme pre knihu, ktorej názov si požičal z elaborátu svojho otca Svätopluka. "To bolo náročné filozofické dielo, ktoré nikdy nesmelo vyjsť," spomína na problémy, ktoré v minulom režime sprevádzali jeho rodinu. V päťdesiatych rokoch nemal šancu študovať v Bratislave, podarilo sa mu to až v Olomouci.
A ani príjemnejšie časy netrvali dlho, z miesta pedagóga na bratislavskej filozofickej fakulte musel odísť už po prvých normalizačných čistkách v roku 1969 a na dlhé roky sa z neho stal klinický psychológ.
Dvadsať rokov v nemilosti znamenalo aj publikačný dištanc. Najskôr, ako to vtedy bolo zvykom, len taký tichý, neoficiálny, nikde nepísaný. No po knihe Základy diferenciálnej psychológie, ktorú sa mu podarilo vydať v závetrí martinskej Osvety, prišiel zákaz naostro, najmä keď vo vtedajšej komunistickej Pravde venovali zdrvujúcej kritike jeho knihy celú novinovú stranu. "Možno najviac nemohli zniesť fakt, že som mal vyše sto odkazov, citácií zo západnej literatúry," dodáva.
"Ten vyhadzov z fakulty bol krutým zásahom, ale v istom zmysle som sa mal lepšie ako tí, čo tam za cenu kompromisov zostali. V bratislavskej nemocnici na Bezručovej ulici som našiel skvelých ľudí a klinická prax s deťmi bola na nezaplatenie, otvorila mi svet, ktorý by som inak nepoznal," hovorí. Spomienka na rok 1990, keď znovu nastúpil na filozofickú fakultu a tam našiel zopár ľudí, ktorí ho kedysi odtiaľ vylúčili, mu nestojí za komentár.
S obľubou vraví, že kým väčšina jeho kolegov sa snaží dostať psychológiu do života, on sa usiluje vniesť život do psychológie. Myslí tým napríklad aj tú nenahraditeľnú klinickú skúsenosť, ale tiež pre neho neodmysliteľný šport či hlboký vzťah k prírode alebo umeniu. "Takéto kotvy, hodené do života, sú nevyhnutné, a ideálom je, ak ich majú obaja partneri spoločné, vtedy sú základom trvácneho vzťahu. A keď je ten dobrý, dobrý je aj sex, čím oponujem Freudovi, ktorý, naopak, kvalitu vzťahu odvíja od sexu."
Hrozbu predstavy, že ide o akúsi zbierku idylických poučení, však vyvracajú aj menej romantické názory: "Vernosť a nevera sú dve každodenné alternatívy, s ktorými stále zápasíme," či "Nemusí to byť manželstvo na celý život, ale všetko, čo spolu prežijeme, výrazne ovplyvní budúcnosť oboch, či už v tomto, alebo v ďalšom vzťahu." Ani Ivan Štúr si nemyslí, že jeho knižka hneď zmení svet, no verí, že prispeje k predstave, ktorú jeho otec sformuloval v spomínanom rovnomennom diele: "Kto sa nenaučí láske, zahynie na svoju nelásku."
