Jacques Pasquier v jednej bratislavskej kaviarni.
FOTO SME - ONDREJ GAJDOŠ
Papier a ceruza boli hlavnými nástrojmi na zobrazenie jeho slovenských pobytov. Sú tam kaviarne v Košiciach, Bratislave, ale aj v obci Bystré, fragmenty ľudí i slovenskej krajiny. "Som už po štvrtýkrát na Slovensku, ale počas uplynulých dvanástich rokov sa toho u vás veľa zmenilo," hovorí osobnosť francúzskej kultúry Jacques Pasquier, ktorého tvorba sa stala námetom pre viaceré literárne (Michel Onfray), filmové a hudobné diela.
Svoje výtvarné spomienky nazval Jacques Pasquier Intímne Slovensko a jeho výstavná vernisáž bude v piatok 12. marca o 15.00 h vo Východoslovenskej galérii v Košiciach.
Ako vzniklo Intímne Slovensko?
"Vďaka priateľstvu s tunajšími ľuďmi, ktorí boli živými modelmi týchto spontánne vytvorených stránok. Prirovnal by som to k fotografovaniu okolia, ale ja som pracoval s čiarou."
Čiara je pre vás kresba?
"Áno, je to dobrodružstvo, ktoré sa nikdy nekončí. Keď kreslím niekoho neznámeho v kaviarni, môže ho to otravovať. Ale ja to musím urobiť práve vtedy."
Kresliarsky paparazzi?
"Možno. Rád pozorujem všetko okolo seba a zaznamenávam to jednoduchou linkou."
Dá sa ňou zachytiť život vo svojej farebnosti?
"Snažím sa, aby to tak bolo. Mám rád, keď sa okolo mňa všetko hýbe a pred sebou mám niekoľko papierov, na ktoré zbesilo kreslím. Zachytávam život so všetkými deformáciami, ale v žiadnom prípade nejde o karikatúru postáv."
Ale humor im nechýba. Aký je váš smiech?
"Namaľoval som množstvo obrazov, pri ktorých sa veľmi smejem. Podobne je to aj pri kresbách. Smiech? V prvom rade je to smiech, ktorým sa vysmievam - ľudským hlúpostiam i nerestiam. Chcem, aby to bol smiech ozdravujúci a ľuďom tak bolo pri mojich obrazoch a kresbách dobre."
Ako sa vo vašich očiach zmenilo Slovensko?
"Zmena je veľká. Keď som sem prišiel v roku 1990, bolo to ešte poznačené predchádzajúcou dobou. Bratislava bola šedivým mestom, v obchodoch toho veľa nebolo. Teraz sa mesto stalo oveľa farebnejším. Obchody sú plné tovaru, je tu veľa reštaurácií, zlepšili sa služby."
Môžu sa kresby zo Slovenska stať podnetom pre maľby?
"Nerozmýšľal som nad tým, pretože kresby nie sú viazané na maľbu. Sú samostatnou kapitolou, ktorou glosujem svet a ľudí."
Dajú sa vnímať ako denníky?
"Áno, keď chodím po svete, vždy nosím so sebou akvarelové farby a atramentové pero. Je to ľahká batožina, praktická, vždy poruke, voľne putuje po Slovensku, Normandii a všade inde po svete. Potom sa v nich prehŕňam a oživujem svoje spomienky."
Na Slovensku ste dva týždne. Aj teraz ste kreslili?
"Samozrejme, veď je to hra, ktorá sa nikdy nekončí."
Hra?
"Áno, ale aj keď sa na prvý pohľad zdá ľahká, niekedy je až veľmi vážna."
Spočiatku ste nemali akademické vzdelanie. Nechýbalo vám?
"Umelecké školy som navštevoval len nepravidelne. Až oveľa neskôr, keď som sa presťahoval do Caen, začal som študovať grafické techniky. Myslím, že s výtvarným štúdiom sa dá začať vždy. Pravda, to nie je rozhodujúce. Môže vás však naviesť na cestu, ktorú ste predtým v sebe netušili."
V roku 1957 ste otvorili vychýrenú galériu Cadomus. Prečo fungovala len päť rokov?
"Cadomus sa stala miestom stretávania a vzájomnej výmeny medzi najkreatívnejšími umelcami tej doby. Bolo to krásne obdobie, ale mňa ťahali ďalšie dobrodružstvá."
Máte radi riziko?
"Neriskujem vo vzťahu k dejinám umenia, iba ak sám vo vzťahu k sebe. Mám rád maľbu, ktorá bude stále existovať, aj keď bude video a umenie inštalácie. Som otvorený ku všetkým prejavom, ale maľba je večná. Ľudia sa stále potrebujú vyjadrovať farbami."
