"Čitééés!" zavelí šesťročná Adriana svojim spolužiakom. Chlapci stíchnu, akoby uťal a ďalej sa venujú príprave srdiečok. Blíži sa Medzinárodný deň žien. Sú to prvé vlastnoručne vyrobené darčeky pre ich mamy.

"Čites? To znamená - Nerob krik!" vysvetľuje usmievavé dievčatko, medzi deťmi z rómskej osady v Lipanoch, ktoré navštevujú nultý ročník ZŠ na Komenského ulici, už teraz evidentný líder.

Na srdce pre svoju mamu nakreslila usmievajúce sa štrbavé slnko. A ešte domček, štvorec, kruh, zopár jednotiek a písmeno A. Adriana je radšej v škole ako doma: "Rada si pozerám obrázky v knižkách. Páči sa mi, že sa tu môžem hrať, písať, kresliť. A dostaneme aj rožok a čaj."

Ešte v septembri Adriana, podobne ako jej jedenásť spolužiakov, nevedela rozprávať po slovensky. Dnes rozozná veľké písmeno A od malého, tlačené od písaného, vie, čo je kruh, štvorec, napočíta do desať. Ešte v septembri dokázala rozoznať akurát prázdne brucho od plného.

"Začiatky boli strašné. Chúdence, nevedeli absolútne nič. Neovládali ani základné hygienické pravidlá. Do školy chodili ušmudlané od hlavy po päty. Dodnes sa bavíme na tom, kto chytí blchu. A navzájom sa obviňujú: Tá nie je moja, ja mám čisté vlasy, je od neho. Nedokázali držať ceruzku, nepoznali farby, knižku prvýkrát držali v ruke až u nás," spomína učiteľka Adriana Kiseľová.

Ani jedno z detí nechodilo do škôlky. Rodičia ich radšej nechávali doma. Stále tvrdili jedno a to isté - nemajú peniaze na prezúvky, na desiatu.

Deti sa celý prvý polrok s učiteľkou snažili dohnať to, čo v porovnaní s rovesníkmi zameškali. Učili sa, ako si umývať ruky, zúbky, prezúvať sa, listovať v knižke.

"Stačil však týždeň prázdnin a vrátili sme sa o niekoľko mesiacov späť. Tie deti nestačí len vzdelávať. Kým nezmenia prostredie, v ktorom žijú, kým rodičia nepochopia, že sa im snažíme pomôcť, kým si neuvedomia, že nestačí len to, aby dieťa chodilo do školy, je viac ako pravdepodobné, že vplyv školy bude minimálny, ak nie nulový," myslí si učiteľka.

Trieda je plná názorných pomôcok. Na dverách visí baliaci papier s nakreslenou postavou a popisom častí tela v slovenčine a rómčine. Aj vďaka rómskej asistentke Marcele Mačovej už deti vedia, že pindre je noha, per znamená brucho, nos je nak, ústa - muj. "Deti, ktoré predtým nemohli chodiť do prípravky či do nultého ročníka a šupli ich rovno do osobitnej školy, to mali veľmi ťažké. Som rada, že im môžem pomôcť a vidím úspechy. Kto iný môže pomôcť Rómom ako Rómovia?" hovorí M. Mačová.

Deti v triede už plynulo čítajú prvú stránku v šlabikári. Vedia, že mená sa píšu s veľkým písmenom na začiatku. Dnes sa učia písať číslicu 3.

"Je to fantastický pokrok. Ale každý deň musíme všetko, čo sme sa doteraz naučili, trpezlivo zopakovať. Inak to zabudnú. Rodičia doma s nimi vôbec nepracujú. Mám štvorročného syna, a tak porovnávam. Tieto deti meškajú vo vývoji dva až tri roky," hovorí učiteľka.

Do troch základných škôl v Lipanoch chodí približne 1500 žiakov. Je medzi nimi jediné rómske dieťa. Špeciálna základná škola má 128 žiakov. Len 11 z nich nie sú Rómovia.

"Je fantastické, že konečne sú u nás nulté ročníky. Ale keď dieťa nebude plynulo pokračovať na ‚normálnej' základnej škole, je to zbytočná robota. Aj medzi nimi sú bystré deti, ktoré by, myslím si, nezlyhali. Chcelo by to však úpravu osnov na prvom stupni, vytvoriť niečo medzi základnou a špeciálnou školou. Veď dieťa, ktoré dostane vysvedčenie zo základnej školy, má väčšiu šancu uplatniť sa než žiak z ‚osobitnej'. Naň sa už celý život budú pozerať inak," myslí si učiteľka.

Najviac rómskych detí je v základných školách v Košickom kraji

Zdroj: Metodicko-pedagogické centrum, Prešov