é moslimské krajiny ako Irán, Pakistan a Afganistan.
Vízia amerického prezidenta naráža hneď od začiatku. Nie je to pre zvláštnu geografickú orientáciu, či hádzanie štátov rozličných režimov a národnostnej skladby do jedného vreca. Bush má problém s tým, že plán, ktorý oficiálne predstaví v júni, odmieta veľká časť "širšieho Blízkeho východu" a zdá sa, že aj Európa.
Jeho poradcovia a konzervatívne washingtonské think - tanky však hovoria, že pôjde o podobný prielom, aký nastal v roku 1975 v Helsinkách, keď komunistický blok podpísal so Západom dohody o garancii ľudských práv. Západu to umožnilo tlačiť na komunistické režimy, aby aspoň v minimálnej miere dodržiavali to, k čomu sa zaviazali.
Bushov plán tiež požaduje garantovanie ľudských a občianskych práv. Uvoľnenie chce odmeňovať ekonomickými výhodami. "Nepovieme im mali by ste žiť, ako to chce Západ. Musíme hovoriť: počujeme hlasy, ktoré volajú po slobode," vysvetlil AP nemenovaný zdroj.
Arabský svet to odmieta. Štáty zálivu, aj Bushovi spojenci v Egypte a Saudskej Arábii nechcú, aby im niekto diktoval, čo majú robiť. Hovoria, že je arogantné navrhovať systémové zmeny bez konzultácie s nimi. "Je prirodzené, že ľudia odmietajú naordinované zmeny," hovorí egyptský prezident Husní Mubarak." Intelektuáli diskutujú, či je možné slobodu naordinovať zvonku a či netreba počkať na zmeny zvnútra.
Dotknuté krajiny proti Bushovi vytiahli ďalší argument: plán nič nehovorí o riešení izraelsko-palestínskeho konfliktu. Ak tam nebude mier, o demokracii v Bahrajne či Sýrii sa nedá hovoriť. To si myslí aj Európa a preto je k plánu skeptická. Je presvedčená, že vznik palestínskeho štátu presvedčí arabských vládcov, aby premenili svoje často stredoveké režimy na otvorenú spoločnosť.
Predstava, že po vzniku palestínskeho štátu nastane vlna demokratizácie v arabských krajinách, je však pomerne odvážna. Žiadna mierová iniciatíva v oblasti totiž neviedla k uvoľneniu pomerov v arabskom svete. Aj keď vyriešenie sporov medzi Izraelom a Palestínčanmi môže vytvoriť na arabských vodcov tlak.